zvonivý príd.
1. kt. znie čisto, jasne, zvučne, jasný, zvučný: z. hlas, smiech, zvuk
2. kt. pri náraze vydáva jasný (kovový) zvuk: z. peniaz;
zvonivo prísl.: z. sa smiať
zvonivý -vá -vé 2. st. -vejší príd.
zvonivý ktorý svojím jasným tónom pripomína zvuk zvončeka • cengavý • cengotavý: ozýval sa zvonivý, cengavý, cengotavý zvuk pohárov • zunivý • zvučný • jasný: zvonivý, zunivý dievčenský hlások; zvučný, jasný hlas • klingavý • klinkavý: klingavé spiežovce • cinkavý • cilingavý: ukladal cinkavé peniaze • štrngavý • štrngotavý: štrngotavé podkovičky • strieborný • striebristý (zvukom pripomínajúci striebro): strieborný smiech • poet.: striebrozvučný • striebrozvuký • kniž. hlaholivý: hlaholivá pieseň • zried.: cvendžavý • cvendživý • cvengavý • nár. cingavý: cvendžavé, cingavé dukáty • kniž. zvonný • zried. zvonovitý (Hurban)
zvučný 1. jasne, výrazne znejúci • znelý • zvonivý: má zvučný, znelý, zvonivý hlas • sýty • plný: ozvali sa sýte, plné tóny • sonórny: sonórny hlas, bas • hlasitý • hlasný (ktorý dobre počuť): hlasný spev • jasný • ostrý • pren. kovový: jasný, kovový smiech
2. príjemne znejúci • ľubozvučný • lahodný: zvučný, ľubozvučný rým; lahodná reč
1. jasne, čisto, zvučne znejúci, zvučný, jasný (najmä o hlase, smiechu al. speve): zvučné zvonivé hlasy (Rys.); Medzitým počul sa jej radostiplný, zvonivý smiech a štebot. (Čaj.) Či nepozná hlas Zuzy Hľonzovie medzi spevom dievčeniec zvonivým. (Tim.) Báseň, v ktorej krása reči a zvonivý verš a rým na prvý pohľad prezrádzajú veľmajstra. (Vlč.) Hneď zatým zvonivými, čistými, voľnými zvukmi zahrala harmonika so zvončekmi. (Jes-á); zvonivé údery kladív a nákovy (Zúb.); zvonivé, hlbinu duše prerývajúce tóny harfy (Jégé); pren. zvonivá vrava (zvonov) (Jaš.);
2. ktorý pri náraze o niečo, pri dotyku s niečím ap. vydáva jasný kovový zvuk, podobný zvuku zvončeka (o kovovom predmete): z. peniaz, z. dukát; zlatá, zvonivá minca (Min.); pren. Zvítala radosť žeň klasov šumných, zvonivých (Hviezd.) zrelých;
zvonivo prísl.: z. sa smiať; z. zanôtiť (Mor.); hlas jej znie z. (Tim.); z. zahrkútať (Fig.);
zvonivosť, -ti ž.: Či kosa, či sekera — vždy len v chlapských rukách má svoju zvonivosť. (Gab.)