zvonica -e -níc ž. vežovitá stavba, v kt. sú zavesené zvony: obecná, drevená z.;
zvonička -y -čiek ž. zdrob.
zvonica -ce -níc ž.
zvonica, -e, -níc ž.
1. nižšia vežovitá stavba (obyč. drevená), v ktorej sú zavesené zvony: obecná z., miestna z.; postaviť z-u; vysoká, úzka drevená z. (Jes-á); Zvony viseli v neokrúchanej nízkej zvonici. (Vaj.) Iba malá zvonica s jedným zvonom trčí na hornom konci dediny. (Hor.)
2. kostolná veža, v ktorej sú zavesené zvony: I postavili, a veru pekný (kostol), i so zvonicou. (Jégé) Chrámová bránica je vlastne iba priechod popod zvonicu. (Švant.);
zvoničný príd. zried.: z-é podstavce;
zvonička, -y, -čiek ž. zdrob. expr.: Na zvoničke ozve sa zvonček. (Heč.)
zvonica ž veža, v ktorej sú zavesené zvony: zwony zpustili ze stareg zwonice dreweneg, ktera byla mezy rathauzem a kostelem na tom placy, a potom gjch na murowanú wežy hore wytáhli (P. ĽUPČA 1551 E); kupeno gest desek k zwoniczi dweste (TRENČÍN 1580); fafakom od drewa polamaneho na zwoniczy, na kterem sstrange wisy, poprawowany, dano fl 6 (ZVOLEN 1615); z husstackim kelčikem mala bit wiplatena zwonica (PREŠOV 1736); zwoniczu pod zwony staru, drewenu, nisku máme (SIELNICA 1772); ag to se rozpamatam, že stare sindlja ze zvonicy z vecžeg stranky panu richtaru som nosila (PUKANEC 1788); -ička dem: campanile: zwonička (KS 1763)