zver1, -i ž. hromad.
1. voľne v prírode žijúce zvieratá, zverina; lovná zverina: chrániť, chovať, kŕmiť, chytať, duriť, plašiť, strieľať, loviť z.; poľná, lesná, dravá, úžitková, divá z.; poľov. pernatá, raticová, vysoká, jelenia, srnčia, srstnatá, kožušinová, bažantia, kamzíčia, čierna, lovná z.; odstrel z-i; expr. rozkričať sa ako divá z. veľmi, zlostne; prenasledovať niekoho ako dravú z. neľudsky;
2. hovor. expr. hrubí, suroví, zverskí ľudia, surovci, čvarga: Nevoľky uvažujem: Či sa z nich (vojakov) nestane po roku tiež také zver. (Tomašč.)
zver2, -a, mn. č. -y m.
1. väčšie zviera, najmä dravé a pre človeka nebezpečné. Skvele sa ti podarilo skrotiť tohto dravého zvera. (Barč.) Lovci-psi na mieste; zver nám neutečie, do siete nám vletí celkom zmordovaný (J. Kráľ) Prezradili ho len okále, čo sa blyšťali ani krvilačnému zveru. (Švant.); expr. skríknuť ako ranený z. (Hor.) veľmi bolestne;
2. expr. surový, bezohľadný, hrubý, zverský človek, surovec; spustlo, nekultúrne, divo žijúci človek: Nebuďte taký netvor, zver, hyena. (Stod.) Obesiť by ho (Gržu) bolo teba... zvera! (Min.) Medzi zvermi treba byť beštiou. (Jes-á) Cigáň chodí nahý, bosý; Žid pán, aristokrat. Prečo? Bo tamten je zver, tento hľadá osvetu. (Záb);
zverisko, -a str. i m. zvel.: bezočivé z. (Jes-á)