zatratenie -nia s.
zatratenie, -ia str.
1. podľa nábožen. predstáv zbavenie možnosti žiť vo večnej spáse a blaženosti, zavrhnutie: večné z.; uvrhnúť, odsúdiť niekoho do z-ia, vykúpiť niekoho zo z-ia;
2. expr. príkre odsúdenie, odmietnutie, zavrhnutie: Čo sú mne muky, bôle, zatratenia. (J. Kráľ)
zatratenie [-te-, -ce-; -ie, -í] s 1. náb zbavenie možnosti posmrtného spasenia: toto nass sused Stanko wyznal pod swogow dussow zatraczeny (OPATOVCE 1573); prytele se modlili, aby dietky mohly oslobozene byti od pekla y od zatraczeny wecžneho (BAg 1585); widani bude o nich (nepobožných) ortiel od Krista o gegich zatraczeni (TC 1631); (Boh) mu dussj y telo do zatraczeni odda (BARDEJOV 1664); Kristus nás od leweg strany smrťj a zatracenja priwedl na prawu stranu wečného spasenj (RW 1702); člowek pro hrychy podany gest wečnemu zatrateny (AgS 1708); z cudzoložstwa se plodi giste zatraceňi (GV 1755); mi nesmirnu radostu opliwati mame, kdy nas sam Syn Bozi w zarmutku wečneho zatrateni nawsstiwiti racil (MS 1758) 2. odvrhnutie, odsúdenie: damnatio: zatracenj, odsúďenj; exterminium: zatraceni (KS 1763)