zakliať -kľaje -kľajú dok.
1. vysloviť kliatbu, zahrešiť: zlostne z.; mrzké z-tie
2. rozpráv. vyslovením kliatby (význ. 1) premeniť, začarovať, op. odkliať: z. princa na žabu;
pren. krása z-ta do kameňa zvečnená
● všetko je ako z-te nedarí sa;
nedok. k 2 zaklínať -a
// zakliať sa zaprisahať sa, zadušiť sa: z-l sa, že nepríde;
nedok. zaklínať sa
zakliať -ľaje -ľajú (ne)zakľaj! -lial -ľajúc -liaty -liatie dok.
zakliať sa -ľaje sa -ľajú sa (ne)zakľaj sa! lial sa -ľajúc sa -liatie sa dok.
kliať kľaje kľajú (ne)kľaj! klial kľajúc kľajúci kliatie nedok. (ø; na čo, na koho) ▶ vyslovovať nadávky, hrubé slová, kliatby, nadávať s kliatbami; syn. hrešiť: nepekne, šťavnato k.; strašne, ustavične, jednostaj k.; k. bez zábran; Klial a hromžil na všetko, aby mu nemohli nič vyčítať. [P. Andruška]; Udieral päsťou o stôl a klial. [P. Pišťanek]; Róbert, presvedčený o márnosti všetkého, si pomyslel na riaditeľa Wolfa a začal kliať naňho aj na Kamilu. [K. Lászlová] ◘ fraz. kliať ako kočiš/pohan vyslovovať veľmi hrubé, vulgárne nadávky; klial, až sa hory zelenali veľmi hrubo a hlasno nadával; kliať na celý svet veľmi sa hnevať ▷ dok. ↗ zakliať
začarovať2, začariť čarami, čarodejnou mocou premeniť (obyč. v rozprávkach) • zabosorovať: striga začarovala, začarila, zabosorovala princa na žabu • zakliať (premeniť na zlé vyslovením kliatby; op. odkliať): zakliať krajinu • zastaráv. začítať: pozerá na nás, akoby nás chcel začítať • expr.: včarovať • včariť • vkliať (začarovať niekam): včariť krásu do obrazu
zakliať p. začarovať2
zakliať sa p. zaprisahať sa
zaprisahať sa prísahou niečo dotvrdiť, potvrdiť • odprisahať • hovor.: zaveriť sa • zabožiť sa: zaprisahal sa, zaveril sa, že vraví pravdu • hovor. zadušiť sa (uistiť niekoho o svojej pravde obyč. slovami na moj dušu) • zastaráv. sprisahať sa • zried. zapravdiť sa (Timrava) • zakliať sa (potvrdiť niečo privolaním kliatby na seba pri nesplnení niečoho): zaklial sa pomstiť rodinu
p. aj zaviazať sa, sľúbiť
zakliať, -kľaje, -kľajú dok.
1. (bezpredm. i čomu, komu) povedať kliatbu, zahrešiť: zlostne, škaredo, poriadne, náramne z.; Koňovi Mišo zaklial. (Gráf)
2. rozpráv. (koho, čo) vyslovit kliatbu nad niekým al. nad niečím, uvaliť kliatbu na niekoho al. na niečo, prekliať: Zbíjal a vraždil pocestných, až ho istý mních zaklial. (Vans.) Ochorel bravec. Naraz, akoby ho zaklial. (Taj.);
nedok. zaklínať
|| zakliať sa (bezpredm. i komu) zaveriť sa, zadušiť sa, zaprisahať sa: Vraniarka sa zakliala, že radšej zomrie, ako by jej mala ruku podať. (Min.) „Je špiritus!“ zaklial sa druhý, keď ochutnal. (Taj.) Nakoniec sa jej zaklial, že čo by mu ju kto bránil, nezlomí jeho vôľu. (Taj.);
zakliať, zaklnúť dk 1. koho vyslovením kliatby premeniť, začarovať, prekliať niekoho: mamka ma zakliala, by (som) kameň ostala (RL 15. st); y to slissal od sameg Bobrički, že koho ona zaklage, ten musi zaklati bityi wzdiczki (KRUPINA 1722); Kayfass ho skrz Boha zaklial, by mu gjstu odpowed dal (PoP 1723-24); gednu ženu zaklnula byla matka a wssecky vdy gegjch straslj se (WP 1768); 2. čo vydať kliatbu na niečo, odmietnuť niečo: neboj se nic, zaklň zlého ducha (SA 17. st); řymska cyrkew zaklnula blaud Priscilliana; mi sami uznáme, že sme premoženi a radi dobrowolňe a srdečne zaklneme to wiznaňy, ktere proukázaneg w Pisme swatem prawde se protiwy (PP 1734); Innocensius, tohoz ména XI. pápež položenj toto zaklnúl (BN 1790); zaklínať, zakĺnať ndk 1. koho vyslovovať kliatbu, privolávať na niekoho zlo: a tak ich zaklinam, aby zadnim spusobem tegze castcse zadnu cast nemohly matty (V. BOŠANY 1756); cantare aliqvem: chwáliti ňeko (!) aneb zaklinati ňekoho; excanto: očarugem, začarugem, zakljnám (KS 1763) 2. náb koho zbavovať omámenia, odklínať niekoho, vyháňať zlých duchov z niekoho: ya giž tebe zaklnam, ty neczisty duchu, skrze gmeno swateg a nerozdylneg Trogycze, Boha Otce wecžneho i Syna geho mileho, pana Gežysse Krysta y Ducha swateho, aby wssiel a odessiel od tohoto služebnyka Božyho, skrze Pana nasseho G. K. (BAg 1585); zaklinam te we gmenu Boha wssemohuciho, abys mne spěssně powedelo, čo gsy? (SK 1697); exorcizo: ďablú wyháňám, zakljnám; exorcisso: zakljnám, wyháňám ďablú (KS 1763); byskup tu smysseninu zoswecuge aneb radegj zaklyna skrze Boha wssemohucyho, Otce, ktery nebe y zemi stworil (HeT 1775); kterim was duchowe zaklnagu a napozatim zaklnati budu (ET 18. st) 3. práv prísahou zaväzovať: adjuro: zakljnám, prisahu zawazugem, poprisahám (KS 1763); -ávať ndk/frekv: devovere: zakljnáwati (KS 1763); zaklnúť sa dk zaprisahať sa: ale zaklnúc sa silne, prislíbil, že ho po vikonáňí jednéj ňedlhéj a lehkéj práce do svého kraje prepusťí (BR 1785); zaklínať sa ndk práv skladať prísahu, zaprisahávať sa: ten, ponewacz hrozne se zaklynal ztrany nasseho jačmene (TRENČÍN 1644 E); a kdiž byl deň, zassli se ňektery z židúw y zaklynali se, powjdagjcy, že nebudú any gésti any piti, dokud nezabigú Pawla (KB 1756)
zaklínať p. zakliať
zaklnúť p. zakliať