hrešiť, -í, -ia nedok.
1. (bezpredm. i proti komu, proti čomu i čím) páchať zlo, previňovať sa, dopúšťať sa chýb, prehrešovať sa: h. proti záujmom štátu, vlasti; h. proti správnosti, čistote jazyka; Kto spí, nehreší. (prísl.) Či nehreším, keď púšťam cudzieho do domu? (Vaj.) Čím kto hreší, tým trestaný býva. (prísl.)
2. (koho) dôrazne napomínať, karhať: Otec hrešil dievku. (Kuk.) Teba i hreším, lebo si mi žena. (Kuk.)
3. (bezpredm. i koho, čo i na koho, na čo) kliať, nadávať, bohovať: h. ako pohan, ako kočiš; necudné hrešenie (Vaj.); uľavovať si hrešením (Urbk.); Hrešil boha a zahrážal sa všetkým svätým. (Karv.) Starý nadlesný hrešil na cestu, na celú vrchnosť. (Vaj.)
● hrešil, až sa hory zelenali veľmi škaredo;
opak. hrešievať, -a, -ajú;
dok. k 1 zhrešiť, k 2 vyhrešiť, k 3 zahrešiť
zahrešiť, -í, -ia dok.
1. (bezpredm. i čo komu) zakliať, zanadávať, zazlorečiť, zabohovať: Ostro zahrešil, keď sa potkol o akýsi kameň. (Laz.) Ak bys’ zahrešil im apoštola — von! (Jes.); expr. zahrešil, až sa hory zelenali surovo, škaredo;
2. (na koho, na čo) prejaviť nevôľu, zanadávať, zahromžiť: „Pluha naničhodná,“ zahrešila na dym. (Zúb.)
zahrešiť si, -í, -ia dok. expr. od srdca, voľne zakliať, uľaviť si zahrešením, kliatím, zazlorečiť si, zanadávať si: Ech, ech, zahreš si! Ľahšie bude na duši! (Jes.)