horieť, -í, -ia nedok.
1. planúť ohňom; spaľovať sa, blčať, plápolať: drevo, plyn, cigareta horí; h. plameňom; vatra, oheň horí; v peci, v sporáku horí;
často neos. o požiari: Horí! Horí! poplašné volanie pri požiari; niekde horí, horelo je, bol požiar; horný koniec dediny horí; stodoly horia; pren. svet horí v plameňoch je vojna
● horí mu pôda, zem pod nohami nemá istú pozíciu, je v nebezpečenstve, je ohrozený niečím; robota mu horí pod rukami (pod rukou), len mu tak práca v rukách horí veľmi rýchlo pracuje, je veľmi usilovný; hovor.: to nehorí nie je to súrne, netreba sa stým ponáhľať; je mu pilno, akoby horelo je mu náhlo; horí nám za pätami niečo nás súri, treba sa nám ponáhľať; niečo (napr. termín vykonania nejakej práce) nám horí je veľmi naliehavé, sme v tiesni; horí mu nad hlavou je v nebezpečenstve, v tiesni; všetko na ňom horí všetko rýchle zoderie, roztrhá (o šatstve);
2. hovor. vydávať svetlo, svietiť: lampa, sviečka, žiarovka horí; elektrika horí;
3. expr. byť červený ako oheň, červenieť sa: Červené šatky na hrdle nám horia. (Bend.) Pomaranče horia v polotme. (Letz); vlasy mu horia (Kuk.) je ryšavý; tvár mu horí hanbou, od hanby (Tat.), horí ako fakľa (Tim.) veľmi sa červená;
4. (o očiach) blyšťať sa, ligotať sa, lesknúť sa, žiariť: oči mu horia radosťou, od radosti, hrdosťou, od očakávania; Oči jej horeli, div ohňom neblčali. (Skal.)
5. (čím, zried. i od čoho) pociťovať nejaký silný cit, planúť silným, prudkým citom, byť vzrušený: h. túžbou, láskou, hnevom, pomstou, netrpezlivosťou; h. od vzrušenia (Fr. Kráľ); Celá horím od zvedavosti. (Pal.)
6. byť v horúčke, byť rozpálený, rozohriaty; mať pálivý pocit: Líca horia horúčkou. (Al.) Koža mi horela ako popálená. (Jes-á) Cíti, ako mu horia uši a líca. (Chrob.)
7. (za čo) byť oduševnený: Kto za pravdu horí... (Kuzm.); h. za národ a vlasť (Škult.);
8. (za kým, za čím, po čom) túžiť: Horel za dievčaťom. (Kal.) Horel po činnosti. (Vaj.)
9. hovor. (za koho, za čo, pre koho, pre čo) trpieť: Ja som pre neho horela nevinne. (Ráz.-Mart.)
10. hovor. mať neúspech, blamovať sa: Vy horíte i na matematike i tu. (Ráz.);
opak. horievať, -a, -ajú;
dok. k 1, 10 zhorieť;
k 9 vyhorieť, k 3-5, 7, 8 zahorieť
zahorieť, -í, -ia dok.
1. zapáliť sa, rozhorieť sa, rozplameniť sa: Lampy kde-tu zahoreli a zasvietili akoby len pre seba. (Jes.) Prímorská planina zahorela červenou žiarou, akoby stála v plameni. (Kuk.) Blesk zahorí na výsosti nebeskej. (Kal.) Kahance jasnejšie zahoreli, namodrasté plamienky syčia ako nasršené hady. (Hor.)
2. (čím i bezpredm.) (obyč. o tvári, o lícach) začervenať sa, zapýriť sa, očervenieť, sčervenieť: Ondrej zahorel v tvári. (Gab.) Bledé líca zahoria purpurom. (Tim.) Tvár mu zahorela. (Jaš.)
3. prejaviť sa červenou farbou, začervenieť sa: zore zahoreli; Lúky zahoreli slabými plamienkami jasienok. (Vaj.)
4. (čím, za čím) oduševniť sa, vzplanúť, rozohniť sa: Dekan zahorel svätým hnevom. (Žáry); z. pomstou, láskou, ľúbosťou, spravodlivým hnevom, túžbou, nenávisťou; Klemens sa ľahko oduševní pre všetko nové, ale nemá vytrvalosti, čoskoro zahorí za niečím iným. (Zúb.)
5. (o očiach, o pohľade) prejaviť citové pohnutie, oduševnenie, rozohnenie, zápal, vzbĺknuť: Oči jej zahoreli ako mačke. (Kuk.) „Igor! Mne nesmiete cigániť,“ zahoreli jej veľké zelené oči. (jaš.) Rehušove oči zlostne fľochli na auto, zahoreli zlým ohňom. (Mor.) Vrtíkovi v očiach zahoreli zlé ohníky. (Urb.)
6. (o obilí) na koreni pred dozretím zoschnúť, vyschnúť, vysušiť sa (vplyvom slnečnej páľavy): zrno sa scvrkne, zahorí;
7. nár. dostať úpal: „Či neležala i včera celý večer na hlavu?“ „Keď zahorela, tetka!“ (Tim.)
8. nár. (o pľúcach) dostať zápal: Napil sa zo studne v Úplaze vody a umrel. Zahoreli mu pľúca od nej. (Fig.);
nedok. k 1, 6 zahárať, -a, -ajú