zahanbenie -nia s.
zahanbenie [-nb-, -ňb-, -mb-; -í] s pocit hanby, pokory, poníženia; pokora, poníženie: zgewit se slawa Hospodinowa k potessenj a gjm k zahambenj (ZA 1676); Bože, ty znass potupenj me a zahanbenj me y potupu mu (SP 1696); z čerwenými licami z dluhjm nosem, zahanbenj a karhánj podstupitj mosime (MP 1718); nebo zahanbeni prinassa čloweku čest a zwelebeny pred Bohem a wssim lidem; a po zahanbeny smrty dal nam žiwot wečny (Le 1730); conturbatio: zaháňbenj (KS 1763); ukraďená wec bez zahanbeňá krádežníka dostatá (BU 1795) L. cžlowěk pokorný, když naň prigde zahanbenj, neburj se (KO 1782) kritika F. kdo bližnimu z ňenawisťi predstawuge siťi, gisťe k swemu zahaňbeni sam se do nich chiti kto druhému jamu kope, sám do nej spadne; trafiss ňekdy na takeho, kdo ňeňi bez soli, že ťa k twemu zahanbeňi bez brytwy oholi (GV 1755) pokorí ťa