bočiť, -í, -ia nedok.
1. (od koho, od čoho i bezpredm.) vyhýbať sa niekomu, niečomu, strániť sa niekoho, niečoho: b. od ľudí, bočí od roboty vyhýba sa robote, je lenivý; Jeden od druhého bočí ako zlodej. (Jes.) Áno, pravda je, (Ivan) bočí, málo si všíma. (Fr. Kráľ)
2. uchyľovať sa od istého smeru, ísť do boku, odbočovať, zabočovať: Kozy bočili, hľadali kroviská. (Ondr.) Vytreští oči a bočí do svojej izby. (Al.)
3. nár. (na koho) zazerať, gániť: A ty naňho bočíš ako jasná strela. (J. Kráľ);
opak. bočievať, -a, -ajú;
dok. k 2 zabočiť, odbočiť, vybočiť
zabočiť, -í, -ia dok. v chôdzi al. v jazde sa uchýliť od istého smeru, zmeniť smer, odbočiť, zahnúť; pustiť sa istým smerom, zamieriť: Zabočte doľava k potoku. (Švant.) Voz zabočil z hradskej na poľnú cestu. (Vaj.); krava, čo od čriedy zabočila (Kuk.); Zabočí do vedľajšej uličky. (Al.);
pren. uchýliť sa, odchýliť sa od témy, predmetu v reči: Krútil slovami, zabočil, ako to obyčajne robieval, keď bol v úzkych. (Urb.) Uľa si pretierala slinu, aby nezabočila v rečiach. (Gab.);
nedok. zabočovať, -uje, -ujú