zúfalý príd.
1. kt. (si) zúfa(l), malomyseľný: z. človek, z-í rodičia; byť z.
2. kt. vyj. stav beznádeje; svedčiaci o beznádeji, beznádejný: z-á situácia, z-é postavenie; z. výkrik, pohľad
3. hovor. expr. veľmi veľký, hrozný, strašný: z. neporiadok, z-á prázdnota;
zúfalo, zúfale prísl.: z. volať, z. útočiť, z. sa brániť; vyzerať, tváriť sa z., z. smutný;
zúfalstvo -a s.: priviesť do z-a, byť na pokraji z-a, upadnúť do z-a, urobiť (niečo) zo z-a;
zúfalosť -i ž.
zúfalstvo -va s.
zúfalstvo stav toho, kto stratil nádej, kto nevidí východisko • zúfalosť: zmocnilo sa ho zúfalstvo; zo zúfalosti si siahol na život • zúfanie: priviesť niekoho do zúfania • zastar. zúfanlivosť (Šoltésová) • beznádej • beznádejnosť: pocit beznádeje, beznádejnosti
zúfalstvo, -a str. s tav beznádejnosti, stav zúfalého človeka, zúfalosť, beznádej: priviesť, privádzať, hnať, vháňať, vohnať niekoho do z-a; byť na kraji (pokraji) z-a; prepadnúť, podľahnúť z-u; chytá ho z.; upadnúť do z-a; Trhal si vlasy v zúfalstve. (Jégé) Bola by sa v zúfalstve a rozhorčení hodila do vody. (Kuk.)