kresať, -še, -šú, krešúci/kresajúci nedok.
1. (čo) pomocou sekery al. dláta dávať drevu al. kameňu určitú formu, otesávať drevo al. kamene, dlabať do dreva al. kameňa: k. brvná, kvádre, k. sochy z mramoru, k. dlátom, k. zuby do hrablí; k. reliéf do pieskovca; ozdoby kresané v kameni (Kuk.); pren. Musím ostrejšie, životnejšie a pravdivejšie kresať roľnícke postavy a typy vo svojich budúcich románoch (Heč.) líčiť
● z iného dreva kresaný ako otec (Tat.) inej povahy; neboli kresaní z takého dreva (Vám.) neboli takej povahy;
2. (čo, čím) trieť kameň o kameň s cieľom vyvolať iskry: k. iskry, k. oheň, k. ocieľkou; pren. Oči mu kresali iskry (Kuk.) nahnevano pozeral;
3. ľud. pri tanci preberať nohami, cifrovať: Tančil na div očú, kresal od výmyslu. (Ráz.)
4. expr. (koho) hrešiť, napomínať; vychovávať: „A či nevidím!“ kreše ho pán. (Kuk.);
dok. k 1, 2 vykresať, k 1, 4 okresať, k 4 i skresať
vykresať, -še, -šú, rozk. -kreš dok.
1. (čo) kresaním dať niečomu formu, vytvoriť, zhotoviť, urobiť: Vykresal kravu z dreva. (Dobš.); stôl vykresaný z bieleho kameňa (Kuk.); Umelcovo dláto vykresalo scénu dopodrobna. (Vaj.); pren. ostro vykresaná tvár (Laz.) s ostrými črtami;
2. (čo) nárazmi dvoch tvrdých predmetov, kresaním vyvolať, roznietiť iskru, oheň: v. oheň; Vykresala slabé svetlo. (Gráf); pren. expr. Ani iskierku lásky k sebe nevykresal z neho (z ľudu). (Urb.)
3. expr. (koho, čo z koho) istým úsilím, pôsobením vytvoriť z niekoho niečo, vychovať: Vykrešem ja z teba človeka. (Kuk.) Notár vykresal z nej patriotku. (Vaj.) Nič nemôže zo svojich detí vykresať. (Al.);
nedok. vykresávať, -a, -ajú
|| vykresať sa expr. (z koho) stať sa niečím, vyvinúť sa, vycibriť sa: Vykreše sa z nej dobrá gazdiná. (Kuk.) Má sa z neho študovaním vykresať pán. (Gab.) Z toho sa niečo vykreše. (Heč.)