vyhovoriť dok. hovorením, prehováraním vyvrátiť: nedá si to v.;
nedok. vyhovárať -a
// vyhovoriť sa
1. hovorením si uľaviť: potrebuje sa v.
2. nájsť výhovorku: v. sa na chorobu;
nedok. k 2 vyhovárať sa
vyhovoriť -rí -ria vyhovor! -ril -riac -rený -renie dok.
vyhovoriť sa -rí sa -ria sa vyhovor sa! -ril sa -riac sa -rený -renie sa dok.
vyhovoriť presviedčaním priviesť k zmene názoru • vyvravieť: dať si vyhovoriť, vyvravieť ženbu • rozhovoriť • rozvravieť: rozhovoriť, rozvravieť dakomu pocit krivdy • odhovoriť: odhovorili ma od cesty • fraz. expr. vytĺcť/vybiť z hlavy: nik mu nevytlčie z hlavy plán odísť preč • vyvrátiť • podvrátiť (dokázať nesprávnosť niečoho): hľadia mi vyvrátiť, podvrátiť moju predstavu o veci
porov. aj prehovoriť
vyhovoriť sa 1. hovorením si uľaviť • vyrozprávať sa • vyvravieť sa: vyhovorila sa, vyrozprávala sa zo všetkých žiaľov
2. uviesť vymyslený dôvod na zastretie skutočnosti • nájsť si výhovorku • vyvravieť sa: vyhovoriť sa, vyvravieť sa na chorobu; vždy si nájde výhovorku, vždy sa vyhovorí na niečo • hovor. vykrútiť sa: vie sa zo všetkého vykrútiť • expr. vytočiť sa (šikovne sa vyhovoriť) • nár. zriecť sa: má sa aspoň na čo zriecť • hovor. expr.: vykľučkovať • vyfixľovať (obyč. použiť klamstvo) • hovor. vymanévrovať (rafinovane) • ospravedlniť sa (vyhovoriť sa zdvorilostnou formulou)
vyhovoriť sa1, -í, -ia dok. (na koho, na čo i so spoj. že) nájsť si výhovorku: Vyhovoril sa na službu. (Vaj.) Vyhovorila som sa, že ma hlava bolela. (Kuk.) Vyhovorte sa, že som vás zdržal. (Krno);
nedok. vyhovárať sa, -a, -ajú
|| vyhovoriť2 zastar. (koho, čo) ospravedlniť: Richtár ho chcel vyhovoriť. (Kuk.) Vyhovor ma chorobou. (Vaj.) Jeho vina je vyhovorená. (Tím.);
nedok. vyhovárať2
vyhovoriť sa2, -í, ia dok. dosýta sa nahovoriť, hovorením si uľahčiť: Starý vedel, že sa stará vyhovorí, že on sa zas napije. (Jil.) Nechala mater vyhovoriť sa do sýtosti. (Zgur.)
vyhovoriť1, -í, -ia dok.
1. (komu čo) hovorením, presviedčaním, prehováraním priviesť niekoho k zmene názoru, vyvrátiť niekomu niečo: Vyhovorili jej zbytočné obavy. (Jégé) Nedala si nič vyhovoriť. (Tat.)
2. zastar. (čo) vysloviť, vyriecť, vypovedať: Vyhovorené bolo slovo, ktoré sa každému miatlo na jazyku. (kal.)
3. zried. (čo z koho) hovorením získať, vymámiť: Bytná by bola vyhovorila z neho i to, čo ešte nemal. (Gráf);
nedok. k 1, 2 vyhovárať1, -a, -ajú
vyhovárať, v. sa p. vyhovoriť
vyhovoriť dk 1. [koho] ospravedlniť niekoho: L. v. za nevinného označiť za nevinného: (zmluva medzi diablom a Teofilom) gestliže bi ho u biskupa za newinneho wihoworil, s telem y s dussu, že se mu oddawa (MS 1749) 2. [čo] zahovoriť niečo: ten skutek swug zly opowažili se (prví rodičia) wimluwati a wihoworiti (MS 1758); -árať ndk 1. ospravedlňovať: excuso: wyhowaram (AP 1769); wasu nemudrost a nesporádnost esste gsem wyhowáral (SJ 18. st) 2. prehovárať, priviesť k zmene názoru: nemudré katolikum wyhowáragu, že wjru swu nazjwagu rjmsku (PW 1752); (pastier) kryčel, wihowáral, Boha a lidi ku pomocy sweg priwoláwal (PeP 1771); vyhovoriť sa dk 1. ospravedlniť sa: gesli by geden nebo druhy žeby se wihoworitj nemohel, ma pokutowany bytj (PUKANEC 1782) 2. nájsť výhovorku: z jejich dediny žaden pritomny nebyl, nebo se vyhovorili (B. ŠTIAVNICA 1687); ga nemohuce se gemu wihoworit, dwacat zlatj sem gemu odeslala (PUKANEC 1742); sedlaci porekadlo magu, že y čert mater dobil, že sa newedela wihoworit (ROVŇANY 1755); -árať sa ndk k 2: do korhelstwa ho zwal, kterj wihowaral se, že nemuže (P. ĽUPČA 1690); Plathi Mokloss se mu wihowaral, že to nenj geho (ZÁBORIE 1736); ti umiss dobre pity, a ga takj, nebudeme sa guss vihovaratj (KC 1791)