vyhodiť, -í, -ia dok.
1. (čo, koho) hodením spôsobiť, že sa niečo al. niekto dostane von: Meč vyhodil oblokom. (Dobš.) Ondrej vyhodil otvorenými dverami vrecúško s hroznom. (Ondr.) Mali sa naši zobrať a vyhodiť komisárov ako Česi Martinica a Slavatu. (Vaj.); pren. Nečakaný príchod hlavného radcu vyhodil ju z koľají (Kuk.) rozrušil ju. Vyhodil ju z rovnováhy (Vaj.) pozbavil ju rozvahy.
● hovor. expr. v. niekoho zo sedla zbaviť ho vedúceho postavenia; v. niekomu niečo na oči vyčítať mu niečo;
2. (čo, koho) hodením dostať do výšky: Vyhodil valašku do povetria. (Dobš.) Trnula od strachu, kedy nás prúd vyhodí na skalu. (Janč.)
3. (čo, čím) prudko pohnúť s niečím, trhnúť dohora: Ani nepozrie na Marínu, ale vyhodí hlavu pyšno. (Tim.) Kobyla zadnými nohami vyhodila. (Dobš.) Kôň by mohol zadkom vyhodiť. (Kuk.)
● expr. v. si z kopýtka zahýriť si;
4. expr. (koho) donútiť odísť odniekiaľ (napr. z domu), vykázať: Nemohol som vyhodiť takého váženého pána. (Jégé) Jano, vyhoď von tých pangartov. (Ráz.) Ivan vyhodil z domu ženu profesora. (Letz.)
5. expr. (koho) pozbaviť členstva v nejakej organizácii; prepustiť zo zamestnania, vylúčiť zo školy, zo štúdia: Jedna fabrika vyhodila zo zamestnania tisíc dvesto robotníkov. (Zúb.) Minule vyhodili družstevníci z družstva dedinského boháča. (Gab.)
6. expr. (čo) odstrániť, dať preč, zbaviť sa niečoho: Vyhoď klavír v čerty! (Kuk.) Stanislav niektoré staré rárohy vyhodil. (Vaj.) Myrtu môžeš, mama, smelo vyhodiť. (Stod.); v. partnerovi koňa, vežu pri hre v šachy vziať; pren.: Vyhodil som ju zo srdca (Skal.) prestal som ju ľúbiť. Vyhodil som všetko z pamäti (Urb.) prestal som na všetko myslieť; v. si niečo, niekoho z hlavy prestať na niečo, na niekoho myslieť;
7. (čo) výbuchom traskaviny zničiť: v. niečo do povetria; Partizáni vyhodili most na dvoch miestach. (Karv.)
8. expr. (čo) neužitočne, zbytočne utratiť, minúť (peniaze): Peniaze vyhodiť za nejakú pletku je škoda. (Taj.) Starí zasvet grajciara nevyhodia. (Tim.); ľahkomyseľne vyhodené peniaze (Jégé)
9. (pri hre v karty) uviesť, dať do hry; vyniesť: Vyhodí žaluďovú dámu. (Tim.) Žena vyhodila tromfa. (Taj.);
nedok. vyhadzovať, -uje, -ujú
|| vyhodiť sa
1. vyskočiť, vyšvihnúť sa, vymrštiť sa: Šuhaj vyhodil sa na koňa. (Dobš.) Nad hladinu rybníka vyhodí sa malá rybka. (Chrob.) Vyhodil sa prednými nohami do výšky. (Ondr.)
2. (na koži) vytvoriť sa, vzniknúť, objaviť sa, vyraziť: Na jazyk sa mi vyhodil pupenec. (Kuk.) Na tvári sa jej vyhodili červené jabĺčka. (Tat.);
nedok. vyhadzovať sa
vychádzať, -a, -ajú i vyhodiť2, -í, -ia nedok.
1. ísť, kráčať odniekiaľ von, opúšťať nejaké miesto, nejaký priestor: v. z izby; Ženičky začali vychádzať zo školy. (Tim.) Vojaci vychádzali z krčiem. (Ondr.) Nik nevychádzal naproti vzácnemu hosťovi. (Kal.) Ako som vychodil, nevraživo som fľochol na pisára. (Zúb.) Vychodila zo dvora s kosou na pleci. (Taj.); pren. Vedela vychádzať v ústrety všetkým jeho želaniam (Jégé) vyhovovala mu.
2. práve sa objavovať, ukazovať na oblohe (o nebeských telesách): slnko vychádza, vychodí; Na trávnik predierali sa lúče vychádzajúceho mesiaca. (Jégé) Vonku sa aj stmilo a mesiac vychodil. (Hor.)
3. byť vydávaný (o časopisoch, knihách ap.): Noviny vychádzajú riadne. (Kuk.) Romány vychádzali v ruskom preklade. (Štítn.) Noviny začali vychodiť v strednej slovenčine. (Škult.)
4. (z čoho) dostávať sa z nejakého stavu, z istých pomerov ap.: Či už vychádza z tej nešťastnej choroby? (J. Kráľ) Ľudia nevychádzali z trpezlivosti. (Jes-á); v. z módy prestávať byť moderný;
5. (s kým) žiť v zhode, znášať sa: Ťažko sa s ňou vychádza. (Al.) Soviar vychádza so žandármi veľmi dobre. (Jil.) Dobre s každým vychodili. (Taj.)
6. (z čoho, z koho) byť myšlienkove založený na niečom al. na niekom, opierať sa o niečo al. o niekoho, čerpať z niečoho al. z niekoho, nadväzovať na niečo, na niekoho, mať východisko v niečom: v. z predpokladu, zo stanoviska, zo skúseností, zo zásady, z faktu, zo situácie; Vychádzajúc z Marxa a Engelsa, Lenin stal sa zákonodarcom ku. túrneho vývinu. (Chorv.) Ballo vychádzal z konštruktívnosti diel starých majstrov. (Al.) Autor vychodí z ľudu a z ľudovej slovesnosti. (A. Mat.) Spočiatku sa v rozhlasovom umení vychodilo z divadla. (Karv.)
7. (z čoho) mať pôvod v niečom, u niekoho, vznikať: Nič, čo vychádza z jeho rúk, nemožno uvádzať do vzťahu s niečím dosiaľ známym. (Smrek)
8. (z čoho i bezpredm.) unikať z niečoho, byť niečím vylučovaný al. vydávaný, šíriť sa odniekiaľ: Z fakieľ vychádzal riedky dym. (Jégé) Z hrdla vychádza krátke dychčanie. (Pláv.) Z Bogovičových úst vychádza ťažké zakliatie. (Fr. Kráľ) Zo stajne vychodilo teplo. (Fig.)
9. (bezpredm. i z čoho) byť výsledkom nejakého úsilia, nejakej úvahy, vyplývať: Martinovi vychádza vždy len to, že treba skutočne ísť. (kuk.) Či to nevychádza na jedno, utekať pred ňou alebo na ňu žalovať? (Vaj.) Z toho, čo počul, vychodilo, že by sa nedbali pobrať domov. (Urb.)
10. vystačovať: Zo slušného úradníckeho platu si so žienkou dobre vychádzali. (Taj.) Ako-tak vychádzam. (Jes.) Bez môjho zárobku by nám to nijako nevychodilo. (Zúb.)
11. blížiť sa, chýliť sa k úplnému spotrebovaniu, vyčerpaniu, minutiu, dochádzať, míňať sa: Ty lampa denná, ktorej olej nikdy nevychádza. (Záb.) Trpezlivosť už vychádza. (Vaj.) Už ti vychodí termín. (Kuk.)
12. završovať určitý počet, dosahovať istú hranicu: hodnota pracovnej jednotky vychádza na 24 Kčs; Rôčky ti ešte nevychádzajú. (Žáry) Koľkože vám to vychodilo vlani na deň? (Jil.)
13. mať dobrý (zlý) výsledok, (ne)dariť sa: nič mi nevychádza; výpočty nevychádzajú;
● vychádzať, vychodiť na posmech stávať sa terčom posmechu; vychádzať, vychodiť navnivoč kaziť sa, ničiť sa, nivočiť sa; vychádzať, vychodiť na mizinu strácať všetky hmotné prostriedky; vychádzať, vychodiť na psí tridsiatok dostávať sa do zlého stavu;
14. zried. rozprestierať sa, tiahnuť sa: Dolu dolinôčkou vychodí chodníček. (J. Kráľ)
15. zried. klíčiť, vyrastať, vzchádzať (o semene, o rastline). Kopytá koní zadlávili vychádzajúce žitá. (Jil.) Kvet spoza hrudy vychodí. (Horal);
dok. vyjsť