vyhnanec -nca m. kto bol prinútený opustiť vlasť, exulant;
vyhnankyňa -e -kýň ž.;
vyhnanecký príd.
vyhnanec -nca pl. N -nci m.
vyhnanec1 kto bol prinútený niečo opustiť, obyč. vlasť: žiť v cudzine ako vyhnanec • exulant: povojnoví exulanti • kniž. vyhostenec (Alexy) • zried.: vypovedanec (Vansová) • vypudenec (Hviezdoslav)
vyhnanec2 p. vyhnanisko
vyhnanisko expr. veľmi odľahlé, opustené miesto: žiť na vyhnanisku • hovor. pejor. vyhnanec (Jesenská) • hovor.: zapadák • zapadákov (miesto vzdialené od rušných centier spoločenského života) • expr. pánubohu za chrbtom: je to pánubohu za chrbtom • expr. koniec sveta: žiť na konci sveta • hovor. pejor. vyhnalov
vyhnanec1, -nca, mn. č. -nci m. kto bol prinútený z politických al. iných dôvodov odísť, kto bol vypovedaný, obyč. z vlasti, exulant: Šli sme ako vyhnanci do neznámeho sveta. (Vans.);
vyhnanecký príd.: v-á kolónia;
vyhnankyňa, -ne, -kýň ž.
vyhnanec2, -nca, mn. č. -nce m. zastar. vyhnanisko: Vezie nás nadol, kdesi na vyhnanec. (Kuk.)
vyhnanec m kto bol vypovedaný z vlasti, z domu; vydedenec: rozličznym rabom a wyhnanczom dano den 45 (ZVOLEN 1637); wihnanecz na mjste uloženom wihnanstwj trpj (KoB 1666); krasnymy darmy nawsstywil Buch wyhnanczuw (PP 1734); exul: z wlásti wyhnanec (KS 1763)