bočiť, -í, -ia nedok.
1. (od koho, od čoho i bezpredm.) vyhýbať sa niekomu, niečomu, strániť sa niekoho, niečoho: b. od ľudí, bočí od roboty vyhýba sa robote, je lenivý; Jeden od druhého bočí ako zlodej. (Jes.) Áno, pravda je, (Ivan) bočí, málo si všíma. (Fr. Kráľ)
2. uchyľovať sa od istého smeru, ísť do boku, odbočovať, zabočovať: Kozy bočili, hľadali kroviská. (Ondr.) Vytreští oči a bočí do svojej izby. (Al.)
3. nár. (na koho) zazerať, gániť: A ty naňho bočíš ako jasná strela. (J. Kráľ);
opak. bočievať, -a, -ajú;
dok. k 2 zabočiť, odbočiť, vybočiť
vybočiť, -í, -ia dok. odkloniť sa, odchýliť sa od pôvodného smeru: v. z dráhy; Kone vybočili z hradskej. (Vaj.) Marinka vybočila zo sprievodu. (Tat.); pren. Obrazotvornosť vybočila mu z básnicky bezpečných koľají. (Krčm.); žel. vybočenie koľajníc odklon od pôvodného smeru; hud. vybočenie dočasný prechod skladby do inej tóniny;
nedok. vybočovať, -uje, -ujú
|| vybočiť sa odkloniť sa, odchýliť sa, vysunúť sa von z pôvodnej polohy: noha sa vybočila; vybočené kolená (Jégé);
nedok. vybočovať sa