vybaviť dok.
1. postarať sa o získanie al. uskutočnenie niečoho (obyč. úr. postupom); vykonať, zariadiť: v. si potvrdenie, pas, dôchodok, v. niečo osobne, telefonicky, v meste nič nev-l; v-li mu prijatie u ministra
2. uviesť do poriadku isté úr. veci (úkonmi vyplývajúcimi z prac. povinnosti): v. spis, agendu, posúriť v-enie žiadosti, nev-ená pošta; v. stránky, v. cestujúcich
3. vystrojiť (potrebným): dobre v-ené sídlisko, televízor v-ený tranzistormi
● v. si s niekým (osobné) → účty;
nedok. vybavovať
// vybaviť sa
1. dokončiť (istý úkon, povinnosť ap.), odbaviť sa: na colnici sme sa rýchlo v-li
2. prísť opäť na myseľ, objaviť sa (v predstavách): v-la sa mu zabudnutá udalosť;
nedok. vybavovať sa
// vybaviť si vyvolať si opäť v mysli, prestaviť si: živo si v-l tú situáciu;
nedok. vybavovať si
vybavovať sa -vuje sa -vujú sa -vuj sa! -voval sa -vujúc sa -vujúci sa -vovanie sa nedok.
vybavovať si -vuje si -vujú si -vuj si! -voval si -vujúc si -vujúci si -vovaný -vovanie si nedok.
vybavovať -vuje -vujú -vuj! -voval -vujúc -vujúci -vovaný -vovanie nedok.
konať 1. spôsobovať, že sa istý zámer spĺňa, zaoberať sa činnosťou • vykonávať • robiť: koná, vykonáva, robí iba svoju povinnosť; koná, robí bez rozumu • uskutočňovať • realizovať (napĺňať skutkom): čo si zaumienil, začal uskutočňovať, realizovať • arch. činiť: činí dobré skutky • postupovať • pokračovať • počínať si (pri uvádzaní spôsobu konania istej činnosti): postupovali, počínali si rozvážne, no energicky; postupovali, konali podľa plánu; pokračovať podľa stanovených princípov
2. starať sa o získanie, uskutočnenie niečoho úradným postupom • vybavovať si • vykonávať si: vybavuje, koná, vykonáva si pas • zariaďovať si: všetko si zariaďuje, koná osobne
vybaviť, -í, -ia dok.
1. (čo) vykonať, uskutočniť, urobiť, uviesť niečo do poriadku, zariadiť: Navštívil školu a vybavil rozličné veci. (Jégé); kopa nevybavených listín (Kuk.); A vedel by si to vybaviť, aby ma pridelili k tebe? (Laz.)
● v. si s niekým účet urovnať si spor;
2. (koho, čo) vystrojiť niečím potrebným: Otec vie, že by ma mal vybaviť na cestu. (Al.) Priviezli sme stroje, ktorými bolo treba vybaviť fabriku. (Jil.)
3. (čo) odbaviť: Pokánie si ráno vybaví. (Šolt.);
nedok. vybavovať, -uje, -ujú;
zried. opak. vybavúvať, -a, -ajú
vybaviť sa, -í, -ia dok. (komu) objaviť sa, ukázať sa v predstavách niekoho, zjaviť sa: Pred očami sa mu vybavil obraz jeho ženy. (Krno);
nedok. vybavovať sa, -uje, -ujú
vybaviť si, -í, -ia dok. (čo, koho) vytvoriť si v mysli predstavy, obrazy o niečom al. o niekom, predstaviť si: Živo si vybavil v pamäti obraz neznámeho súdruha. (Krno) Vybaví si v mysli liptovské dediny. (Tat.);
nedok. vybavovať si, -uje, -ujú
vybaviť dk 1. čo vykonať, odbaviť, odrobiť (úkon, povinnosť): dilo, gake sy my, o, Bože mug, uložil, sem wibawil (KT 1750); poddany predepsanym spusobem oračku wibawiti nemohel (BELÁ 1773 U); komornik panštiny povinny jest vybavit 12 dni (Z. SLATINA 1793) 2. koho, čo oslobodiť niekoho, niečo: Panye, dusu moju vibavis zo vsoho zloho (DŽ 1752); abi nás z pekla vibavél, szina szvoho za nasz pustsél (HPS 1752); vybavovať ndk k 1: (zosnulá) kolkokrát do roka swu spowed umnie wibawowala (KT 1750); jaku robotu wibawujeme, guž w punctje tretim sme wipowidaly (PERNEK 1768)