vrch1, -u m.
1. väčšia vyvýšenina v teréne, vyšší kope, vyššia hora: vysoký v., strmý, príkry, neprístupný v.; pásmo, reťaz v-ov; hrebene v-ov; vystupovať na v., zostupovať z v-u; Tam v pozadí ten vrch sa volá Ďumbier. (Fr. Kráľ)
2. stúpajúci terén, svah, úboč, breh, kopec: ísť, kráčať hore (dolu) v-om; Hre vrchom voda nepotečie. (Jégé)
3. expr. veľké množstvo; kopa, hromada: v. kníh (Tat.); Okolo garbiarne nakopili sa vrchy dubovej kôry. (Al.) Na poliach sme videli nasypané vrchy pšenice. (Tat.)
4. geogr. v názvoch vrchov a pohorí: Ostrý v.; Hnilecké v-y; Slánske v-y, novšie Slanské pohorie; Tríbečské v-y, novšie Tríbeč;
5. len v mn. č. vrchy horská osada v niektorých krajoch (napr. na Kysuciach); lazy, kopanice: bývať, osadiť sa na (vo) v-och; obyvateľ v-ov;
vrchový1 príd. zried.: v-é školy (Jil.) na vrchoch, na lazoch;
vŕšok1, -šku/-ška i vŕštek1, -a m. zdrob.;
vršisko, -a, -šísk str. i m. zvel.