vrchný príd.
1. kt. je v hornej časti, na povrchu niečoho, horný, op. spodný: v. konár, v-á doska stola; v. odev nosený navrchu
2. správ. hlavný: v. čašník, inšpektor, riaditeľ, správ. hlavný čašník, inšpektor, riaditeľ; v-á sestra, správ. hlavná sestra
vrchný -ná -né príd.
horný ležiaci, umiestnený hore, vyššie, nad niečím (op. dolný) • vrchný: horná, vrchná pera; horné, vrchné zuby • vyšný (op. nižný): na hornom, vyšnom konci dediny • anat. kramiálny: kramiálna stehnová tepna
vrchný ktorý je umiestnený hore al. na povrchu niečoho (op. spodný): vrchné poschodia domu sú voľné; vrchný odev • horný (ležiaci hore; op. dolný): horné zuby • vyšný (op. nižný): vyšný koniec dediny • povrchový (vyskytujúci sa, prebiehajúci na povrchu): povrchová vrstva cibule, povrchové dobývanie uhlia • zastar. zvrchný: zvrchný kabát
1. ležiaci navrchu, na niečom, nad niečím, horný. v-á vrstva; v-á doska (stola, skrine, police); v-á zásuvka (písacieho stola); v-á kôrka chleba; v-á pera; v-é zuby (Ondr.); (Ivan) sa usilovne nadhadzuje vrchným tielkom. (Šolt.)
2. vyskytujúci sa na povrchu niečoho, povrchový; (o odeve) nosený navrch, zvrchný. v. odev, v-á sukňa; v. kabát zvrchník; v-á šupka cibule; text. v. útok, v-á osnova na líci látky; žel. v-á železničná stavba, novšie železničný zvršok;
3. zried. vyššie položený, vyšný, hor. ný: vrchný koniec dediny (Jégé);
4. kniž. zastar. v zmysel nadriadenosti vyššie postavený, hlavný, najvyšší: v. radca (Jil.); prezident vrchného sudu (Jes.); vrchná správa majetkov (Vaj.); Budú rečniť vrchný minister. (Heč.);
spodst. vrchný, -ého m. zastar.
1. hovor. hlavný čašník: Pán vrchný, platiť! (novom.) Vrchný pozná prišlých a ukazuje im separé. (Ráz.)
2. kniž. len v mn. č. vrchní predstavenstvo, správa: vrchní obce a cechu (Podj.); profesori a vrchní banskobystrického seminára (Vaj.)
vrchný príd 1. horný, nachádzajúci sa navrchu: z wedra obručze wrchnie (LIETAVA 1633); krokodil, mezi gedenjm wrchnu čelust pohibuge (KoB 1666); wlož čerweny koren wnitr, wrchnj kuorečku s neho snawsse (RT 17. st); funestra: wrchny prikrywka konwici; supernus: wrchny, čo zhori gest (KS 1763); catilus: wrchny mlinski kamen (LD 18. st) 2. povrchový: urozenemu panu gednu wrchnu menteku poručam (SMREČANY 1603); chlamis: mentek, wrchny odevy (VT 1648); duchna wrchnia (KLOBUŠICE 1670); lacerna: mentjk, wrchny odew (KS 1763); oblgečka z wrchneg perinj (BYTČA 1777); wezmj dobreho wrchniho mleka (KuK 18. st) 3. vyššie položený, vyšný: wrchnj strana mnohé zwery obsahuge (KrP 1760); (starec) wybehnúcye na wrchné stážený (PeP 1769) 4. v zmysle nadriadenosti, vyššie postavený, hlavný, panský: B. Koza byl wrchnym principalem a wladarem (P. ĽUPČA 1567); za času wrchnjho sprawce dworu; (o T. Dorothickom) dana gest gemu wrchnj sprawa cyrkewnj (RUŽOMBEROK 1598); wrchny pastyr gest mystodržycy sameho Krysta (ŠV 1675); misto krale (obyvatelia Sskociy) spravce wrchnyho magu (KrP 1760); magister sacrorum: wrchny knez; primates: predny- wrchny pani (KS 1763); architectus: wrchni sprawce nad stawenim (ML 1779) 5. hnuteľný: (testament) ostatny pak wrchny statek wssecek gemu (synovi) poruczam (ŽILINA 1576); (V. Hanula) predal sem muog wsseczek wrchny statek (SLIAČE 1580); (o vyplatení) gestly kdy kterj se magj wyplaczetj, teda aby to wrchnim statkom se dialo (TRENČÍN 1641); bohačy statkem wrchnjm y gruntownjm opljwagj (KoB 1666); poznamenany weczj, aneb statku wrchniho (PÚCHOV 1710); vrchný m spodst predstavenstvo, správa: rozsudku wrchnjch magu se wssychnj bratrj podložiti; rozsudek tegto potreby se zanechává wrchnjm (PrV 1767)