viniť nedok. obviňovať: za svoj neúspech v. iných, v-ia ho z nečestnosti
viniť viní vinia viň! vinil viniac viniaci vinený vinenie nedok.
obviňovať pripisovať niekomu vinu, pokladať za vinníka • viniť: obviňujú, vinia ho z krádeže • žalovať • obžalúvať (pred súdom): žalovali, obžalúvali ho zo zrady • kniž.: inkriminovať • rekriminovať: nechcem ťa obviňovať, rekriminovať ani inkriminovať pre zlý postup • usviedčať • usvedčovať (dokazovať vinu): usviedčali, usvedčovali ich z klamstva • zastaráv. potvárať (neprávom obviňovať): potvárali ho, že to on kradol • expr. biľagovať (verejne obviňovať): biľagovali ho za zradcu • fraz. expr. prišívať niekomu niečo (za golier): prehru prišívali (za golier) trénerovi • váľať vinu • zvaľovať vinu (na niekoho) • denuncovať (obviňovať udaním)
viniť p. obviňovať
žalovať 1. vznášať na niekoho žalobu, najmä pred súdom • podávať žalobu: žalovať niekoho, podávať na niekoho žalobu za ublíženie na cti • obžalúvať: už druhý raz ho nespravodlivo obžalúvajú • obviňovať • viniť (vyhlasovať za vinníka): chlapca obviňujú, vinia z krádeže, žalujú pre krádež • kniž.: inkriminovať • rekriminovať (vyčitovať vinu): inkriminovať autora politického vyhlásenia; rekriminovať niekoho za zlý postup
2. oznamovať, prezrádzať priestupky, nedostatky a pod. niekomu: žaluje na spolužiaka triednemu učiteľovi • udávať • denuncovať (oznamovať obyč. trestný čin nadriadeným orgánom): udáva kamarátov • pejor. donášať (prezrádzať na niekoho niečo, obyč. nadriadenému): sliedi a donáša riaditeľovi • subšt. bonzovať
viniť, -í, -ia nedok. (koho, čo z čoho i so spoj. že; zried. i koho, čo za čo, pre čo, kniž. i čím) pripisovať, pririekať niekomu, niečomu vinu na niečom; vyhlasovať, že niekto, niečo je príčinou niečoho zlého, obviňovať: Vinil každého, celý svet. (Jégé) Stará mať vinila „z hriechu“ aj mňa. (Taj.) Prestali sme úradníka viniť, že nám chce hádzať polená do kolies. (Kuk.) Vinil desiatnika za to, že bol opitý. (Tomašč.) Vinia spoločenstvo pre prípadný svoj neúspech. (Ráz.); vinenie zradou krajiny (Kub.);
dok. obviniť
viniť ndk 1. koho pripísať, pririeknuť niekomu vinu, vyhlásiť, že niekto niečo vykonal, obviňovať: (Židia) kdez by v czem chudych lydi mych vinily, aniz s nich ode mne spravedlnost przijiti nechtiely (BRANČ 1522 SLL); werim, ze mne za zle w tom winnity nebudete (MOŠOVCE 1571); dobra (povesť) w twich koncžynach, zla w mnohich kraginach roznese se po tobe, a protož gineho nemass wjnit s toho, sam sy pričyna sobe (BV 1652); Luther a Kalwin celu katolicku cirkew s tak hrozneho a ohawneho bludu winity se opowažugu (Le 1730); častokráte (trestanie a karhanie) snésti nechceme, ale winnjme trestatele (MPS 1777) 2. práv koho i so spoj že podať žalobu na niekoho: kterehoz wini przed prawem ze by odpowidal a nevstawil by se, biezal by, giz gest ten w zalobie dobyty a gestli ge(h)o winili bez winy, magi ge(h)o hned zapowidati (ŽK 1473); czoz pan Podmany(n)sky pa(na) Tetaura wynyl o wes pustu Rymanowicze gmenowanu a o luky (TRENČÍN 1483 SČL); tet chudy poddany muoy stawy se przed wamy a gestlize ho kdo w czem wyniti bude, przed wamy chcze gedno(m)v kazde(m)u prawa staty (STREČNO 1548); tehož Danyelé žiadney porzadem prawa, newinil (BRUMOV 1606); brat mne obwinil, wssak nic meneg i ty pričziny, w kterych mne winy, ne tak pre mogu potrebu, yako pre pansku sem učzinil (s. l. 18. st)