verný príd.
1. (citovo) úprimne oddaný; dodržiavajúci záväzky: v. priateľ, v-é zviera, v. návštevník (divadla), v. v láske, byť v. svojim zásadám
2. úprimne myslený, opravdivý, skutočný: v. cit, v-á láska, v-é služby
3. pravdivo vystihujúci, presný: v. obraz, opis, v. preklad; historicky v.;
verne prísl.: v. milovať; v. dodržiavať zmluvu; v. podávať udalosť;
vernosť -i ž.: manželská v.
vernosť -ti ž.
vernosť, -ti ž.
1. vlastnosť niečoho verného, presné dodržiavanie niečoho, presné pridržiavanie sa niečoho, pravdivé zobrazenie, zachytenie niečoho, presnosť: v. prekladu; v. reprodukcie; fotografická v. zobrazenia niečoho ako na fotografii; v. portrétu; S kronikárskou vernosťou rozpráva Vergílius o svojom Eneasovi. (Zúb.); historická vernosť v oblečení na javisku (Karv.); test. v. vlákna (vlny) schopnosť udržiavať si al. znovu nadobudnúť pôvodnú vlnitosť;
2. (komu, čomu, ku komu, k čomu) presné a stále zachovávanie povinností, záväzkov, ktorými sa niekto zaviazal, oddanosť: zachovávať v. (v láske); zložiť sľub, prísahu v-i; prisahať (si) v. (až do hrobu, až do smrti); porušiť v.; manželská v.; sľub (venčej) v-i; otrocká v.; sluhovská v. (Taj.) bezvýhradná; Obľúbili sa, sľubovali vernosť jeden druhému, že sa nenechajú, čo by sa čo stalo. (Tim.) Robotníci prisahali vernosť rudému práporu. (Gos.) Sľub ma zaväzuje vernosťou ku kráľovi. (Kal.) Uisťuje ho o svojej vernosti k protestantizmu. (Jégé)