veriaci
I. príd. kt. verí (význ. 1): v. kresťan
II. veriaci m. obyč. mn. príslušník cirkvi al. náb. spoločnosti: oznam pre v-ich
veriaci -ceho pl. N -ci G -cich m.
veriaci -ca -ce príd.
Príliš veľa výsledkov, zobrazujem len niektoré z nich
nábožný 1. vyznávajúci vieru v Boha, riadiaci sa zásadami viery, náboženstva (op. bezbožný) • pobožný • zbožný: rodičia boli veľmi nábožní, zbožní, pobožní • bohabojný (riadiaci sa zásadami kresťanskej morálky): viedol nábožný, bohabojný život • veriaci (majúci vieru v Boha; patriaci k cirkvi): nábožný, veriaci ľud si svojpomocne postavil kostol • kniž. religiózny: religiózny človek • hovor. boží • pejor.: svätuškársky • pobožnostkársky • pobožnôstkarský (prepiato al. pokrytecky nábožný)
2. p. posvätný 2
nádejný vzbudzujúci al. prejavujúci nádej, prísľub do budúcnosti • sľubný • mnohosľubný • zried. veľasľubný: váš syn má talent, je to nádejný, sľubný muzikant; nádejný, sľubný začiatok hospodárskej reformy • perspektívny (nádejný do budúcnosti): považujú ho za perspektívneho pracovníka • kniž. nádejeplný: uprel na mňa nádejeplný pohľad • veriaci • zried. dúfanlivý (ktorý má nádej, vieru v niečo): zaujať dúfanlivý, veriaci postoj k niečomu
veriaci ktorý je presvedčený o existencii Boha (op. neveriaci) • kniž. religiózny: veriaci, religiózny človek
p. aj nábožný
veriaci, -a, -e príd.
1. kto verí v boha, majúci náboženskú vieru: v. človek, v. katolík; pastieri veriacich duší (Fr. Kráľ) o duchovných;
spodst. veriaci, -eho m. obyč. v mn. č. príslušník cirkvi (obyč. kresťanskej): (Sýkora) bol kňazom, farárom svojich veriacich. (Urb.) U mňa sa schádzajú veriaci, každý štvrtok máme biblický večer. (Tal.)
2. ktorý je plný viery, majúci vieru, dôverujúci: v. pohľad (Vaj.);
veriaco prísl. k 2 zried. s vierou, dôverčivo: Hľadela prosto, veriaci. (Vaj.)
veriaci [-í-] príd kt. verí v Boha: wericzim lidem gest milost skrze neho (Krista) ucžinena (TC 1631); tak mudré, sedmeré, gaké (:slowo, slowá:) pobožné, werícé (BE 1794); (Boh) bude sudiťi pohana ňewericyho a krestana werycyho (CDu 18. st); (Kristus) swim negswetegssim telom každu wericu dussu krmy (MiK 18. st); subst veriaci [-í-] m obyč. pl príslušník cirkvi (obyč. kresťanskej): tato milost gest obecni a prinaležy ku wssem wericzim (TC 1631); ty, kdyžs premohl wssecku ostrost smrťi, otewrel gsy werýcym kralowstwý nebeské (CC 1655); werime w Ducha Swateho, tessitele wericich (KK 1709); za času s. apoštola Pawla giž wericy mely kostely (Le 1730); Ježiš gest sám potessenj nasse, nedopustj mnoho krjže na werjcych (MaK 1749)