Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

veriť nedok.

1. byť presvedčený o jestvovaní niekoho, niečoho: v. na sny, na duchov; v. v zázraky, na zázraky i pren. pripúšťať nemožné; v., že vo vesmíre je život

2. náb. byť presvedčený o jestvovaní Boha a slobodne súhlasiť so všetkými pravdami, kt. zjavil; mať náboženskú vieru, byť veriaci, op. neveriť, byť ateista: v. v Boha, v. vo večný život; celá rodina v-í

3. byť presvedčený o pravdovravnosti niekoho, o pravdivosti niečoho: treba mu v., hovorí pravdu; nev-í mu ani slovo; ja tým rečiam nev-m

4. dôverovať: viac v-í cudzím ako svojim, slepo v. každému

5. dúfať: pevne v-m, že nakoniec zvíťazíme

6. hovor. v zápore s neurč. má modálny význ., nebyť schopný, nemôcť: nev-í sa už dočkať konca

● sýty hladnému, lačnému nev-í; nev-l vlastným očiam, ušiam bol prekvapený, čo vidí, počuje

veriť sa verí sa veria sa ver sa! veril sa veriac sa veriaci sa verenie sa nedok.

veriť verí veria ver! veril veriac veriaci verenie nedok.

verať sa p. veriť sa

veriť, -í, -ia nedok.

1. (v koho, v čo, na koho, na čo, zried. i koho) mať subjektívny pocit pravdepodobnosti, istoty o jestvovaní niečoho, čo sa nedá objektívne dokázať, byť presvedčený o existencii niekoho, niečoho: v. v boha, v nesmrteľnosť duše, v posmrtný život; Na boha veríš. (Vaj.); v. na sny; v. v zázraky, na zázraky, i pren. hovor. pripúšťať, že sa môže stať niečo nepravdepodobné, nemožné; Neverím na nijaké strigy. (Jégé) Neveríte na moc, na existenciu zlého? (Vaj.) Keď sa vám postavil pred oči, skoro som začal veriť na duchov. (Pláv.) Jedného boha a jedného Krista veríme i my evanjelici i vy katolíci. (Jégé)

2. (komu, čomu, v koho, v čo, čo, na čo, so spoj. že i bezpredm., zastar. i v kom) mať vieru v niekoho, v niečo, byť presvedčený, že niečo je pravdivé, že niekto má, hovorí pravdu: pevne, bezvýhradne, slepo v. niekomu, niečomu, v. niekoho, v niečo; v. strane; Mária verí Potočanovi na slovo. (Jaš.) Svätopluk verí, že je tou, za akú sa vydáva. (Min.) Verila každému jeho slovu. (Taj.) Neverím vám ani slovo. (Zát.) Človeku sa nechce veriť, že sa to má stať. (Laz.) Nemôžem, verte mi na svedomie, nemôžem. (Jes-á) Verte, každé lúčenie bolí. (Al.) Ver-never, vždy má pravdu (Taj.) či veríš alebo nie. Zo služby si ju bral starý otec, a ani by ste neverili, akým podivným spôsobom. (Taj.) Čo ti ľudia vravia, na to never. (Kal.) Neveríme my na vaše reči, richtár. (Jil.) My sme ho aj milovali, verili v ňom. (Tim.) Kto neverí, nech tam beží. (úsl.)

● Sýty lačnému (hladnému) neverí (prísl.) o nepochopení pre potreby druhého človeka kto má dostatok niečoho, často nemá pochopenie pre toho, kto ho nemá.

3. (komu, čomu) byť presvedčený o dôveryhodnosti, spoľahlivosti niekoho, niečoho, dôverovať: Vy, otecko, veríte viacej iným ako mne. (Vans.) Veríš kadejakým lotrom. (Jégé) Nedaj sa im zavádzať! Nemožno im veriť! (Ondr.)

● nechcel v. vlastným (svojim) očiam, ušiam, zmyslom, svojmu sluchu; (vlastným) očiam, ušiam neveril bol veľmi prekvapený;

4. (v čo, čomu) byť pevne presvedčený o kladnom vývoji niečoho, o kladných stránkach niečoho, pevne dúfať: v. v uzdravenie, v úspech, v. v (lepšiu, krajšiu) budúcnosť; v. svojim silám; Verím v storaké možnosti. (Al.) Kollár veril v Slovanstvo. (Krčm.) Verím v hrdinstvo. (Stod.) Už akosi nemôžem veriť v otcovu vážnosť. (Al.) Veril vo svoju šťastnú hviezdu. (Tomašč.) že bude raz mať šťastie, úspech.

5. mať náboženskú vieru, prijímať, uznávať všetko, čo predpisuje niektoré vierovyznanie, byť veriaci: Neverí, je ateista.

6. hovor. (v zápore; s neurč.) má modálny význam nebyť schopný niečoho, nemôcť: Má taký pekný hlas, že sa ono neverí napočúvať, keď starej materi príde vôľa na spev. (Janč.) (Mladá chasa) neverí dočkať, kým s počne tranšírovať škopec. (Kuk.) Kráľovná neverí dočkať, hľa, pobrala sa sem sama. (Hviezd.);

dok. k 1, 2, 3, 4 uveriť

veriť sa, -í, -ia (nár. i verať sa, -á, ajú) nedok. (bezpredm. i čím) dovolávať sa viery, boha, cti ap., zaverovať sa, prisahať sa, božiť sa: Veril sa, že nikdy neprekročí prah domu Adamovho. (Tim.) Tak už bude žiť bez nej, a ako sa veril! (Tim.) Verili sa, že sa skôr nebo a zem zrútia, ako oni od svojej vlastnej krvi odstúpia. (Kal.) Veral sa Tomáš, vložiac si dlaň na prsia. (Kuk.) Veral sa čestným slovom. (Jes-á) Verá sa, že nemá len dvojšesták, a teraz vytiahne zlatník. (Kuk.);

dok. zaveriť sa (nár. i zaverať sa)

veriť, verovať ndk
1. (v, na) koho, čo, komu, čomu, o čom mať pocit istoty o jestvovaní niekoho al. niečoho, čo sa nedá objektívne dokázať, mať náboženskú vieru, byť veriaci: werym y w Ducha Sveteho (BAg 1585); werym Pana Boha (TRENČÍN 1589); proťi tomu prykázaňý ten take, který snům wery; (Pán) swým včedlňykum smutným, truchlým, wssem y Petrowi (kázal), aby werili (CC 1655); tsi verujes ti u Ducha Svetoho? Veruju; kedz mi u Kristusa spravodlyive verujeme, prék krivi joho obtsisztzené budzeme od vsitkich hréchóv nasich (MCa 1750); motzno veruju, Panye, se dusu moju vibavis zo vsoho zloho (DŽ 1752); což za osoh člowekowi, když po katolicki weri a po pohansky žige (GK 1779); verila mojého ženícha na druhém biťi sveťe; božskímu zjeveňí veriťi jest vec všem muhammedánum svatá (BR 1785); lidé su, ktery newerá o súdnem dny (BlR 18. st); abi sa nasse nesstesti w radost neobratilo, tak bi sme ani na P. B. nesmeli werit (ID 18. st); gest wssem, čo veri, nebes brana otewrena (ET 18. st); dobre bi sic bilo, by se vszichni k Bohu obratily a verili (SS 18. st)
2. komu, čo, v čom, čomu, na čo, na čom, o čom byť presvedčený, že niekto má pravdu, niečo je pravdivé: a w tom wam werim, ze to raczjte vczynjtj (SÁSA 1577); nech se nowiny ustoga, netreba hned wssemu weriti (SiN 1678); ráts nám datz ducha szvoho, bi sme mohlyi verovatz i pred kásdim vodlovatz této predrahé retsi (HPS 1752); credo tibi hoc: na twé slowo werjm (KS 1763); (mladoženích) veril o navráceňí jéj (Fatimy) (BR 1785); kdokólwek toto o még dobroťe pewňe werit bude, blahoslaweny bude (BlR 18. st); neny na tom dosty weryti, že K. P. gest wykupytelem (RUŽOMBEROK 18. st)
L. ver (tomu) je to tak: wer tomu, gedenkazdy richtar, ze budes birssagowanj (JANOVCE 1627 E); wer neb newer, ras musiss umriti (GŠ 1758)
F. sýty lačnému neverí kto má dostatok, často nechce pochopiť, uznať potreby iných: lačnému newerj žádný člowek sjtý (MVP 18. st); kdo se rád v cigánství a ve lži obíra, i kdy pravdu mluví, lidé mu neverá (PV 18. st) kto stále klame, nikto mu neuverí, ani keď povie pravdu
3. komu, čomu dôverovať, byť presvedčený o spoľahlivosti, dôveryhodnosti niekoho al. niečoho: niekgie Geho Milosti werily bez peniezi a niekgie nie (JABLONOVÉ 1624 E); komu mass weritj, nemuzess wedetj, wssecy gsau podezreny (BV 1652); ne kazdemu verit slussno, ktery tobe miluge (KC 1791); ach, wiceg wer znakom pisanim na lade, gak swetu krechkemu, lstiweg geho zrade (Pie 18. st); ktera panenka šuhajom veruje, musi byť ščestliva, co neobanuje (PV 18. st)
L. v. k rukam dávať s dôverou: (Bystričanom), ktorim se bude werity k rukam takovy duochod, zeby ty wisse takoweg ssesteg csastky neutraczowali (P. BYSTRICA 1506)
F. ani očiam, ani ušiam svojim neveriť byť veľmi prekvapený: any očom, any ussam swym sprwopočátku neweryl (PeP 1770); ver tomu, ale vedz komu dôveruj, ale nie každému: fide, sed cui vide: wer tomu, ale wecz komu (SiN 1678); lepé prypatrit samemu, nežli weryti druhemu, lepssj gedno oko swoge, nežli cyzy, ver, oboge (SiN 1678) treba sa vždy spoliehať sám na seba
4. dať na úver: (žena) nechtela weryty wyna, teda sspan Jakwb wzal s prsta swogeho prsten a wrhol na stuol (MARTIN 1578); o wino, yak my Wassa Welkomoznost pisse, abich na ssenkj zgednal a werowal wcele, ne aby geden sud werily, ale any gedneg holbj nechtj weritj, prweg se pitagu, yakowe penize mu dam (MALŽENICE 1621); veriť sa ndk zaprisahávať sa, božiť sa: assevero: potwrzugem, gistotu kladem, werjm sa (KS 1763); ach, never mu, never, choc ti sa jak vera, dokud nepojdete spolu od oltara (VP 1798)