verať sa p. veriť sa
veriť, -í, -ia nedok.
1. (v koho, v čo, na koho, na čo, zried. i koho) mať subjektívny pocit pravdepodobnosti, istoty o jestvovaní niečoho, čo sa nedá objektívne dokázať, byť presvedčený o existencii niekoho, niečoho: v. v boha, v nesmrteľnosť duše, v posmrtný život; Na boha veríš. (Vaj.); v. na sny; v. v zázraky, na zázraky, i pren. hovor. pripúšťať, že sa môže stať niečo nepravdepodobné, nemožné; Neverím na nijaké strigy. (Jégé) Neveríte na moc, na existenciu zlého? (Vaj.) Keď sa vám postavil pred oči, skoro som začal veriť na duchov. (Pláv.) Jedného boha a jedného Krista veríme i my evanjelici i vy katolíci. (Jégé)
2. (komu, čomu, v koho, v čo, čo, na čo, so spoj. že i bezpredm., zastar. i v kom) mať vieru v niekoho, v niečo, byť presvedčený, že niečo je pravdivé, že niekto má, hovorí pravdu: pevne, bezvýhradne, slepo v. niekomu, niečomu, v. niekoho, v niečo; v. strane; Mária verí Potočanovi na slovo. (Jaš.) Svätopluk verí, že je tou, za akú sa vydáva. (Min.) Verila každému jeho slovu. (Taj.) Neverím vám ani slovo. (Zát.) Človeku sa nechce veriť, že sa to má stať. (Laz.) Nemôžem, verte mi na svedomie, nemôžem. (Jes-á) Verte, každé lúčenie bolí. (Al.) Ver-never, vždy má pravdu (Taj.) či veríš alebo nie. Zo služby si ju bral starý otec, a ani by ste neverili, akým podivným spôsobom. (Taj.) Čo ti ľudia vravia, na to never. (Kal.) Neveríme my na vaše reči, richtár. (Jil.) My sme ho aj milovali, verili v ňom. (Tim.) Kto neverí, nech tam beží. (úsl.)
● Sýty lačnému (hladnému) neverí (prísl.) o nepochopení pre potreby druhého človeka kto má dostatok niečoho, často nemá pochopenie pre toho, kto ho nemá.
3. (komu, čomu) byť presvedčený o dôveryhodnosti, spoľahlivosti niekoho, niečoho, dôverovať: Vy, otecko, veríte viacej iným ako mne. (Vans.) Veríš kadejakým lotrom. (Jégé) Nedaj sa im zavádzať! Nemožno im veriť! (Ondr.)
● nechcel v. vlastným (svojim) očiam, ušiam, zmyslom, svojmu sluchu; (vlastným) očiam, ušiam neveril bol veľmi prekvapený;
4. (v čo, čomu) byť pevne presvedčený o kladnom vývoji niečoho, o kladných stránkach niečoho, pevne dúfať: v. v uzdravenie, v úspech, v. v (lepšiu, krajšiu) budúcnosť; v. svojim silám; Verím v storaké možnosti. (Al.) Kollár veril v Slovanstvo. (Krčm.) Verím v hrdinstvo. (Stod.) Už akosi nemôžem veriť v otcovu vážnosť. (Al.) Veril vo svoju šťastnú hviezdu. (Tomašč.) že bude raz mať šťastie, úspech.
5. mať náboženskú vieru, prijímať, uznávať všetko, čo predpisuje niektoré vierovyznanie, byť veriaci: Neverí, je ateista.
6. hovor. (v zápore; s neurč.) má modálny význam nebyť schopný niečoho, nemôcť: Má taký pekný hlas, že sa ono neverí napočúvať, keď starej materi príde vôľa na spev. (Janč.) (Mladá chasa) neverí dočkať, kým s počne tranšírovať škopec. (Kuk.) Kráľovná neverí dočkať, hľa, pobrala sa sem sama. (Hviezd.);
dok. k 1, 2, 3, 4 uveriť
veriť sa, -í, -ia (nár. i verať sa, -á, ajú) nedok. (bezpredm. i čím) dovolávať sa viery, boha, cti ap., zaverovať sa, prisahať sa, božiť sa: Veril sa, že nikdy neprekročí prah domu Adamovho. (Tim.) Tak už bude žiť bez nej, a ako sa veril! (Tim.) Verili sa, že sa skôr nebo a zem zrútia, ako oni od svojej vlastnej krvi odstúpia. (Kal.) Veral sa Tomáš, vložiac si dlaň na prsia. (Kuk.) Veral sa čestným slovom. (Jes-á) Verá sa, že nemá len dvojšesták, a teraz vytiahne zlatník. (Kuk.);
dok. zaveriť sa (nár. i zaverať sa)