Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

verbovať nedok. v min. získavať na voj. službu; pejor. naliehavo získavať vôbec: v. (vojakov) do cudzineckých légií

verbovať -buje -bujú -buj! -boval -bujúc -bujúci -bovaný -bovanie nedok.

verbovať nedok. ‹n› zastar. a expr. (koho, A; ~)

1. (v minulosti) najímať k vojsku

2. trochu pejor. získavať pre niečo presviedčaním a pod.: v. dobrovoľníkov

verbovať, -uje, -ujú nedok. (koho i bezpredm.)

1. získavať, najímať mužov pre vojenskú žoldniersku službu, na vojnu (v starších časoch): v. vojakov, dobrovoľníkov; Čo len toľko bubnujú? Či zas k vojsku verbujú? (Bedn.) Kráľ Fridrich II. pre svoju gardu dal verbovať a chytať vysokých chlapov (Gráf)

2. často pejor. získavať agitáciou, lákaním, nahováraním: (Agitátori) agitovali, do fabrík a na stavby verbovali. (Tat.) On dietky miloval, do školy verboval. (Vans.); verbovanie utečencov do cudzineckej légie;

dok. zverbovať

|| verbovať sa kniž. pochádzať, mať pôvod, regrutovať sa: odkiaľ sa verbujú opilci, skadiaľ sa zbiera prostitúcia (Vám.)

verbovať ndk koho i bezpredm
1. získavať, najímať mužov na vojenskú službu al. na vojnu: huszarom, ktery werbowaly wogakow, med 2, d 40 (KRUPINA 1684); kdi Gregei Andrass werbowal, nesly od mesta dar d 90 (ŠTÍTNIK 1689); v tento rok verbovali na Španeg Doline na vognu (S. HORY 1757 E); conqvisitio militum gabetur: sylno werbugú wogákú (KS 1763)
2. koho získavať niekoho: rozkazal qvardian werbowatj, z hufy kompaniu wibyratj (SNS 1786); sám (biskup) cyzý owečky werbuge (MVP 18. st)