veru, ver’, veruže čast.
ver’ i ver p. veru
veru (nár. i vera1), bás. i ver’ i ver čast., niekedy, najmä v spojení na moj veru, veru (vera) bože (novšie pís. namojveru, verubože) má i funkciu citoslovce vyjadruje potvrdenie, dotvrdenie, prisvedčenie, zdôraznenie, naozaj, skutočne, vskutku: Veru, dávno nejedol koláč. (Zúb.) Nie je veru pôžitok stáť dve hodiny v preplnenom chráme. (Kuk.) To je veru pravda! (Jégé) Veru tak, pritakáva majster. (Štítn.) Poďme si radšej vypiť. — Veru. (Jes.) Veru hej. (Šolt.) Ani mi na um neprišlo hnevať sa na Malku, že nechodí. Veru bože, nie. (Švant.) Aký to význam malo, nerozumiem vera. (Ráz.-Mart.) Chlap si i za dvoch vera. (Ráz.) Už si poumývala? Už vera! (Taj.) Ja ver’ nebanujem. (Kuk.) Ver, pravdu ty máš. (Sládk.) Už som tu, ver som tu. (Rys.) Jesť by bolo čo, ale kde bývať? No, veru! (Kuk.) Od večere vám niečo nezostalo? Veru to! Abys’ ma ohováral, že ťa studeným chovám! (Kuk.) No tu ho (koníka) máš konečne! A pozri, však som ti krásneho? — No véru! — povie na to strašne pohrdlivo. (Ráz.-Mart.); v spojení na moj veru, novšie pís. namojveru vyjadruje citový postoj a má rozličné významové odtienky: Na moj veru, to je dobrá myšlienka! (Chrob.) To som ja deti na krásnu matku zveril. No, na moj veru! (Al.)
veru, ver čast dotvrdzuje platnosť výpovede, vyjadruje prisvedčenie, zdôrazňuje, naozaj, skutočne: dyiwna wecz weru, ze ta moya pany sestra tu weliku zlostc a nenawistc nemuoz w sebe utaitc (B. BYSTRICA 1610); pod, pod, nepuogdess ho tu, weru tja zabigem (H. JASENO 1669); murari, weru, statocne robga (RADVAŇ 1707); wer, teba Pan Buch zabige! (M. KAMEŇ 1719); podla mna ver hned puogdeme na wino (KRUPINA 1735); ej, Valko, ver si ty psisko (PV 1761-81)