veliteľ, -a, mn. č. -lia m.
1. kto velí nejakej organizovanej skupine, formácii ľudí (obyč. uniformovaných a so zbraňou): vojenský v., v. pluhu, hlavný v. armády, v. stráže, hliadky, družstva partizánske v.; zastar.: hasičský v. (Al.); veliteľ finančnej stráže (Urb.);
2. kto vydáva rozkazy, kto niekoho, niečo ovláda, vodca: v. skupiny chlapcov; Volky driemu, ako ich veliteľ (Vaj.) pastier. Badáň hľadí na nich (tancujúcich Zábrežanov) pohľadom veliteľa. (Urb.); v. izby (napr. v kasárňach) jeden z jej obyvateľov, zodpovedný za poriadok a disciplínu;
3. expr. pán; zamestnávateľ, chlebodarca;
veliteľský príd.
1. vzťahujúci sa na veliteľa, súvisiaci s veliteľom: v. sbor velitelia; v. môstik (na palube pre veliteľa lode); v-á právomoc;
2. prísny, energický, rozkazovačný: v. hlas, tón; v-é gesto (Jil.);
veliteľsky prísl. ako veliteľ; prísne, energicky, rozkazovačne: rozkazuje v. (Ráz.)