výtržník -a mn. -ci m. kto robí výtržnosti;
výtržníčka -y -čok ž.;
výtržnícky príd. i prísl.;
výtržníctvo -a -tiev s.
1. iba jedn. k výtržník
2. výtržnícky skutok
výtržník -ka pl. N -íci G -kov m.
výtržník rušiteľ verejného poriadku: opitý nočný výtržník • expr. nespratník • hovor. škandalista (Karvaš) • hovor. zastar. škandálnik (Vajanský) • pejor. chuligán: polícia rozohnala chuligánov • subšt. grázel
výtržník, -a, mn. č. -ci m. kto robí výtržnosti, rušiteľ verejného poriadku: Výtržníci sa utiahli, bojac sa trestu. (Vans.) Mali povesť výtržníkov. (Tat.)