výrečný príd.
1. kt. plynne, pohotovo, rád hovorí: v. prednášateľ, rozprávač
2. výrazný (význ. 1, 2), presvedčivý, významný: v-é svedectvo; v. posunok;
výrečne prísl.;
výrečnosť -i ž.
výrečnosť -ti ž.
1. ktorý dokáže pohotove, plynne, presvedčivo hovoriť: Akokoľvek je výrečná, má aj svojho advokáta. (Heč.)
2. ktorý rád mnoho hovorí, mnohovravný: A nebudeš sa ľakať svojej výrečnej ženy? (Vans.) Časom pretrhol výrečného krajčíra krátkou poznámkou. (Vaj.)
3. majúci určitý význam, významný, presvedčivý: v-é svedectvo, v. dôkaz; Elenka sa stretla s výrečným pohľadom Ferkovým. (Kuk.);
výrečne prísl.: v. hovoriť;
výrečnosť, -ti ž.
1. schopnosť plynne, pohotovo, presvedčivo hovoriť, vyjadrovacia pohotovosť: Cerovskej vypovedala výrečnosť. (Vaj.) S prekvapujúcou výrečnosťou vyrozprával všetko do najmenších podrobností. (Urb.)
2. vlastnosť niekoho, kto mnoho hovorí: Zabávala svojou výrečnosťou celú spoločnosť. (Tim.)
3. zastar. výslovnosť: „Robte poriadok!“, pokračoval veliteľ slovenčinou, no so srbskou výrečnosťou. (Vaj.) Volala hlasom ponášajúcim sa na cigánsku výrečnosť. (Kuk.)