výčin -u obyč. mn. m.
1. svojvoľný, násilný čin: v-y dobyvateľov
2. vyvádzanie (význ. 2), vystrájanie, huncútstvo: chlapčenské v-y
výčin -nu pl. N -ny m.
samopaš vlastnosť obyč. mladého človeka s nedostatkom výchovy, zodpovednosti, rozumu; čin takéhoto rázu • samopašnosť • samopašníctvo • neviazanosť • roztopašnosť • roztopaš • bujnosť: rozbiť oblok zo samopaše, samopašnosti, roztopašnosti • nezbednosť • nezbedníctvo • bláznivosť • bláznovstvo • pochabosť: bláznivosť, pochabosť jedináčika • uličníctvo • rozpustenosť • nezdarnosť • expr. roztatárenosť • pejor.: lotrovstvo • zbojníctvo • zbojstvo • laganstvo • galganstvo • lapajstvo • zurvalstvo • zastar.: prostopaš • prostopašníctvo (samopaš ako čin) • neprístojnosť • nezdoba • nezbeda • výčin • pestvo • expr.: čertovina • neplecha • nedobizeň • lotrovina • nešplecha • kúsok • šašovina • šaškovina • šašovstvo • šanta • šantovačka • parády • hovor. expr.: šarapata • garazda • rodeo • kniž. alotria • subšt. švanda • subšt. a vulg. sranda
výčin p. samopaš
výčin, -u m. (obyč. v mn. č.)
1. bezohľadný, násilný čin: protiľudové v-y reakcie, zločinné v-y buržoáznych politických strán; výčiny gardistov a znacizovaných Nemcov (Fr. Kráľ)
2. nezbednícky kúsok, huncútstvo: mládenecké výčiny (Kuk.); Deti sa smejú na výčinoch strapáňa. (Hor.)
výčin m prirodzený jav, úkaz: (Hadixa hovorí poslucháčom) čokoliv nech jest, bárs to budú zázraki, bárs čiste zrozeních príčin, víčini, prisílim ho ku odvolání potupení mého (BR 1785)