uspokojený -ná -né príd.
spokojný ktorý prejavuje uspokojenie (o človeku); svedčiaci o spokojnosti, súhlase s daným stavom (op. nespokojný) • uspokojený • uzmierený (ktorý dosiahol spokojnosť): spokojná, uspokojená matka; jeho svedomie je konečne spokojné, uspokojené, uzmierené • pokojný • vyrovnaný (neprejavujúci vzrušenie, nepodliehajúci vzrušeniu; op. nepokojný): spokojná, pokojná tvár; byť vyrovnaný • zried. zadosťučinený: cítiť sa zadosťučinený • zmierený • expr. spokojnučký: v postieľke ležalo spokojnučké dieťa
uspokojený p. spokojný
uspokojený príd. ktorý dosiahol spokojnosť, ktorý sa stal spokojným: Kráčajú celkom uspokojení, vykonali svoju povinnosť. (Kuk.) Uspokojený som, lebo vidím, že ľudia sú lepší, ako som si myslel. (Stod.) Navracal sa k svojej chalupe s uspokojeným svedomím. (Fr. Kráľ);
uspokojene prísl. so spokojnosťou, spokojne: u. pozerať (Šolt.); u. sa zasmiať (Tim.); Zhromaždenie rozchodí sa uspokojene. (Ráz.);
uspokojenosť, -ti ž. spokojnosť, uspokojenie
uspokojený príd 1. kt. dosiahol spokojnosť, spokojný: Buh múg wssemohúcy nech wám ho (Pána) učinj uspokogeného (KB 1757); mitigatus: uspokogeny, polahoďeny (KS 1763); neňj na tom dosť, aby smrt uspokogenu misli očekawana bila (PT 1796) 2. zmierený, uzmierený: reconciliatus: smereny, uspokogeny; conciliatus: uspokogeny, srownany (KS 1763)