uľaviť dok. zbaviť nepríjemného stavu, pocitu, ťažkostí ap., uľahčiť, odľahčiť: u. postihnutému v trápení, u. ukonanému telu;
nedok. uľavovať
// uľaviť sa neos. (o nepríjemnom stave) zlepšiť sa, uľahčiť sa: chorému sa u-lo;
nedok. uľavovať sa
// uľaviť si zmierniť nepríjemný pocit, stav ap., uľahčiť si: rozkričal sa, aby si u-l (v hneve)
uľaviť sa -ví sa -vilo sa -venie sa dok. neos.
uľaviť si -ví si -via si uľav si! -vil si -viac si -venie si dok.
uľaviť -ví -via uľav! -vil -viac -venie dok.
uľahčiť 1. urobiť ľahším, menej ťažkým, menej obťažným • obľahčiť: uľahčia, obľahčia nám cestovanie občerstvením • zľahčiť: zľahčíme si úlohu, povinnosť a odídeme • zmierniť: zmiernil jeho ťažkú situáciu finančnou podporou • odbremeniť (od niečoho zaťažujúceho): odbremeniť zamestnané ženy
2. pomôcť v ťažkostiach, zbaviť nepríjemných pocitov, duševných al. telesných stavov • uľaviť: uľahčiť, uľaviť chorému; uľaviť, uľahčiť duši, srdcu piesňou; uľaviť boľavým nohám kúpeľom • odľahčiť • obľahčiť: odľahčiť si svedomiu; obľahčiť utrpenie chorým • poľahčiť: neos. večer sa otcovi poľahčilo
3. urobiť ľahším (čo sa týka váhy), zmenšiť váhu niečoho • zľahčiť: odoberie z vreca a uľahčí deťom; zľahčiť náklad • odbremeniť: postojte, odbremením vás (od kufra) • obľahčiť • zried. odťažiť (zbaviť zaťaženia): odťažiť si chrbát
uľaviť p. uľahčiť 2
uľaviť sa neos. zbaviť sa nepríjemných, ťaživých fyzických al. psychických pocitov; stať sa prijateľným (o fyzických al. psychických pocitoch) • neos.: uľahčiť sa • poľahčiť sa: po požití lieku sa ti uľaví, uľahčí, poľahčí • neos.: obľahčiť sa • odľahčiť sa: keď sa nám zdôveril, naraz sa mu obľahčilo, odľahčilo • odľahnúť • zried. odľahčieť: po skúške mi odľahne, odľahčie • uvoľniť sa: po plači sa jej uvoľnilo
zľahčiť 1. urobiť ľahším, menej ťažkým (fyzicky i duševne) • odľahčiť • obľahčiť • uľahčiť: zľahčiť, odľahčiť, uľahčiť niekomu ťažký náklad; zľahčil, odľahčil, obľahčil mu jeho finančnú situáciu • poľahčiť • uľaviť (obyč. duševne): po skúške sa mu poľahčilo, uľavilo • vyľahčiť: vyľahčiť, zľahčiť konštrukciu, pôdu
2. ubrať niekomu, niečomu na dôležitosti, závažnosti • znevážiť: zľahčiť, znevážiť výsledky práce niekoho; zľahčiť celú situáciu • hovor. zbagatelizovať: naše úsilie zbagatelizovali • podceniť • znehodnotiť • zdiskreditovať: podceniť význam tlačeného slova; zdiskreditovať niekoho v očiach verejnosti • obsmiať • vysmiať (zľahčiť smiechom) • potupiť • zneuctiť (zľahčiť vo veľkej miere, ubrať na cti) • fraz. expr. hádzať frčky niekomu (nedok.)
uľaviť, -í, -ia dok. (komu, čomu) poskytnúť úľavu v ťažkostiach, v trápení; zmierniť, uľahčiť niečo ťažké, nepríjemné: Rodič vychová desať detí, ale tých desatoro v starobe nevie jednému uľaviť. (Al.) Anzula našla slová, ktoré jej uľavili, ktoré potešili. (Kuk.) Neodmietaj ma a uľav môjmu ubolenému srdcu. (VHV) Ivana iste kolená už hodne omínali, lebo sa každú chvíľu všelijako prekrúcal, aby im uľavil. (Šolt.);
nedok. uľavovať, -uje, -ujú
|| uľaviť sa neos. (komu) (o fyzických a psychických stavoch človeka) zlepšiť sa, uľahčiť sa: Keď sa napil, uľavilo sa mu. (Hor.) Tak by sa mu uľavilo, keby mu žena začala vyčítať, že je pri ňom nešťastná. (Greg.);
|| uľaviť si spôsobiť si zmiernenie tiesne, hnevu ap., napr. rečou, uľahčiť si: Hreší a tým si chce uľaviť. (Tim.) Beštia, uľavil si voľakto. (Švant.) Anula si uľaví vzdychmi, nadávkami. (Laz.) Bil sa päsťou po prsiach, aby si uľavil. (Jégé);
nedok. uľavovať si
uľaviť [ule-] dk čo, komu, v čom 1. zmierniť, poľaviť: plat pak prišly, totiž o svatom Jiri, že by nam račili odpustiti a uleviti, tak aby dalej k skaze do konca všecka dedina neprišla (ZUBÁK 1686); bud Panu Bohu chwala, že mi ulewil mogeg welikeg nemoci natolko, ze si us posedim (RADVAŇ 1714); takowe hrube nárudzky, ktere znássat nemuožeme, aby ráčily nám ulewyt (DRIENICA 17. st LP); predoznamenu pokutu anebo taxu uljewit aneb casumowat slawna stolica racžila (RUŽOMBEROK 1765) 2. zbaviť niekoho niečoho nepríjemného: aby nam W. M. w pansstine milostiwe ulewity račila (PÚCHOV 1719); W. M. od osobnegy remesal nassich taxi a classificatie nas ulewit raczila (P. ĽUPČA 1777); -ovať ndk k 1: wedety mame, že skrze odpustky muka, kteruz by hrissnik powinowat bil trpety za swe hrichy, neb se ulewuge, neb docela odpustity muže (ŠV 1675); moge miluo srdecko, nestarte že sa us o mna, us zo dna na den mi Pan Boh ulewuge (RADVAŇ 1714); Maria podle uradu a powinnosti materinskeg ulewuge a ukrocuge nam hnew a horučost sprawedlnosti boskeg (MS 1758); k 2: w meste aresstowanym predloženo, že pokuta prawem uložena, na znak milostj se ulewuge (MV 1676); milosrdenstwi ukrutne Ssalamon menuge, kde se pokuta bezbožnym z lasky ulewuge (GV 1755); hle, ten, ktery skrze ňebeske potesseňi a zazračne chtel ulewowati bolesti a pokuty (CD 18. st)