uľaviť, -í, -ia dok. (komu, čomu) poskytnúť úľavu v ťažkostiach, v trápení; zmierniť, uľahčiť niečo ťažké, nepríjemné: Rodič vychová desať detí, ale tých desatoro v starobe nevie jednému uľaviť. (Al.) Anzula našla slová, ktoré jej uľavili, ktoré potešili. (Kuk.) Neodmietaj ma a uľav môjmu ubolenému srdcu. (VHV) Ivana iste kolená už hodne omínali, lebo sa každú chvíľu všelijako prekrúcal, aby im uľavil. (Šolt.);
nedok. uľavovať, -uje, -ujú
|| uľaviť sa neos. (komu) (o fyzických a psychických stavoch človeka) zlepšiť sa, uľahčiť sa: Keď sa napil, uľavilo sa mu. (Hor.) Tak by sa mu uľavilo, keby mu žena začala vyčítať, že je pri ňom nešťastná. (Greg.);
nedok. uľavovať sa
|| uľaviť si spôsobiť si zmiernenie tiesne, hnevu ap., napr. rečou, uľahčiť si: Hreší a tým si chce uľaviť. (Tim.) Beštia, uľavil si voľakto. (Švant.) Anula si uľaví vzdychmi, nadávkami. (Laz.) Bil sa päsťou po prsiach, aby si uľavil. (Jégé);
nedok. uľavovať si