učiteľ -a mn. -ia m.
1. kto z povolania vyučuje: u. na základnej škole, u. hudby, lyžovania
2. osobnosť, kt. svojím učením vplýva na niekoho: Fándly bol u-om roľníkov;
učiteľka -y -liek ž.;
učiteľský príd.: u-é povolanie, u. zbor, u. plat;
učiteľsky prísl.;
učiteľstvo -a s.
1. učitelia
2. povolanie učiteľa;
učitelík -a mn. -ci m. zdrob. iron.
učiteľ -ľa pl. N -lia G -ľov m.
učiteľ kto z povolania vyučuje • pedagóg: zbor učiteľov, pedagógov našej školy; učiteľ tanca • vyučujúci: povinnosti vyučujúcich • profesor • slang. profák (stredoškolský, najmä gymnaziálny učiteľ) • školiteľ (kto niekoho školí vo vedeckej výchove) • zastar.: učbár • rechtor (učiteľ účinkujúci aj ako organista) • štud. slang.: kantor • učko
vychovávateľ kto niekoho vychováva; kto sa zaoberá výchovou: otec bol dobrým vychovávateľom • pedagóg • učiteľ (vychovávateľ v škole) • práv. pestún (vychovávateľ dieťaťa)
učiteľ, -a, mn. č. -lia m.
1. osoba, ktorá z povolania vyučuje a vychováva mládež: odborný, stredoškolský, vysokoškolský u.; u. ruštiny, hudby, tanca; dedinský u.; domáci u.;
pren. o niečom, čo pôsobí výchovne al. poučne: čas, učiteľ života (Len.);
2. osobnosť, ktorá svojím (obyč. filozofickým) učením vplýva na niekoho: Marx a Lenin sú učiteľmi proletariátu; duchovný u.;
učiteľka, -y, -liek ž.
1. osoba vyučujúca a vychovávajúca mládež: u. na národnej škole; u. varenia, šitia;
pren. o niečom, čo pôsobí výchovne a poučne: história je učiteľkou života; príroda, učiteľka ľudstva (Vlč.); Učiteľkou mu bola detvianska pieseň. (Krčm.)
2. ľud. učiteľova manželka (Taj., Jégé);
učiteľský príd.: u. diplom, u-é povolanie, u-é miesto; u. byt, u-á knižnica, u-é noviny určený(-á, -é) pre učiteľov; u. dorast, u-é sily, u. sbor; u-á rodina v ktorej je viac učiteľov; zastar. u. ústav, u-á akadémia škola, v ktorej sa vzdelávali budúci učitelia, pedagogická škola;
učitelík, -a, mn. č. -ci m. zdrob. iron.;
učiteľko, -a, mn. č. -ovia m. zdrob. hypok.;
učiteľstvo, -a str.
1. učiteľské povolanie;
2. hromad. učitelia
učiteľ m 1. kto z povolania vyučuje: druha spowedť gest pred namestky Božimy (:to gest:) kazatelmi a vcžitelmi slowa Božyho (BAg 1585) pred kňazmi; včitelům za včeňy, rodičum za wychowaný zadna odmena hodna neňi nalezena (CC 1655); paedagogus: včitel djtek (FO 1737); ethicus: učitel mrawúw; palaestrita: učitel ssermowáňá; domitor eqvorum: učitel koňúw; rhetor: učitel na ozdobné mlúweni, rečnjk; phonascus: učitel spewu aneb muzikánt, ktery učj (KS 1763); to nagprw skrze učiteluw lekarstwa lichwi nech sa wikona, ktery ag ginich ten gisti spusob lachko nauča (Kur 1772); nech se hánbj učedlnjk w mysli nadúwati a wyzdwyhati sa kdiž widí učitela, že gest pokorny (BlR 18. st) 2. osobnosť, kt. svojím učením vplýva na niekoho: znamení, skrze které poznani a rosuzeni magi biti tak prawdiwi yako falessni učitele gest toto: že žaden skrze Ducha Božiho mluwicz nezloreči Gežissi Kristu (TC 1631); odpowida medotekuci vcitel s. Bernardus; trebas bis mel s. Pawla ucitela naroduw zasluhy (MS 1758); s. Augustin, učitel cyrkewny skrze dum wiznamenawa srdce čloweka sprawedliweho (MC 18. st); -ka, učiteľkyňa, učitedlnica, učiteľníčka ž k 1: predykante, kdyby w usstipnych a posmessnych slowych prawdy dokazanj stálo, naghorsse gazične ženy, nestydate zwadliwe baby za negmudregsse učitelkyne museli by byt počitane (DuH 1723); magistra: učitelkyňa (KS 1763); včitelka musy o te wecy s detmi gako o gegjch hračkach mluwiti (UD 1775); ale newer, ani sy nelahod, gest smrt twá neglepssá učitedlnjca (DC 1797); k 2; tebe ale, ó, swata Katarino, učitelkinu wiwolugeme (MS 1758); cirkew matka a učitelkiňa (BN 1790); cyrkew katolicka, ktera učitelnička gest werneg pobožnosti (SJ 18. st); -ský príd k 1: minerwal: záplata od učeňá, učitelsky plat; professorius: učitelsky, k učitelu naležity (KS 1763); -stvo [-í] s: funkcia, povolanie učiteľa: včytelstwy nyc gyneho neňy krome od knyžet a wisokých sskól narýdená hodnost a počestnosť (PP 1734); male učitelstwi gest, abys wzdicky Boha chwálil (BlR 18. st)