učený príd.
1. kt. vyniká svojimi vedomosťami, veľmi vzdelaný: u. profesor
2. predstavujúci odb. poznatky v náročnej podobe (často pejor.): u-á prednáška, polemika, u. spis;
učene prísl.;
učenosť -i ž.
učenosť -ti ž.
učenosť p. vzdelanie
vzdelanie rozvinutie duševných schopností človeka sústavným poznávaním, najmä štúdiom; súbor získaných vedomostí: základné, univerzitné vzdelanie, mať prístup k vzdelaniu • vzdelanosť (vlastnosť al. stav vzdelaného človeka): vyniká všestrannou vzdelanosťou • školenosť • učenosť • zastaráv. školenie: nemá nijaké školenie • zastar. školovanosť
1. majúci dôkladné vedomosti, školený, vzdelaný, múdry: u. človek, u. profesor;
2. pochádzajúci od múdrych, školených ľudi: u-á debata, u-é slová a reči (Jil.);
3. zastar. u-á spoločnosť, u-é tovarišstvo pomenovania starých vedeckých spoločností;
učene prísl. učenosť, -ti ž.
učenosť ž vzdelanosť: Basilius Grönigönis (:kterj s pričini sweg včenosti lux mundi gmenowan gest:) (WO 1670); djte se nam narodilo a nazwano buďe gmeno geho prediwny radce, Buh silny, otec učenostj (CO 17. st); eruditio: včenost (AP 1769); eruditio: včenost (PD 18. st)