učeň m 1. kto sa učí nej. remeslo: ktery by se vczen do roka vczil, ten a takowy nicz nedlužen platit, ani do czechy (CA 1585 E); kdyby geden ucžen giž toliko geden rok uczity se mel, tehdy může mistr pred poctiwim cechem druheho ucžnia prygaty (CA 1674); mlynar kcze čelat dobru trimat gakossto dwoh pacholkou a ucsnya (L. JÁN 1704); u gedneho kowača dwa towarissia y geho sin y učen w izbe se zadusily (PONIKY 1783) 2. začiatočník v získavaní nej. poznatkov, vedomostí: swaty Martin esste učen we wyre krestanskeg welikim milosrdenstwim pohnuty, plasst swug wzal a napoli rozrezal a chudobnemu dal (MS 1758); tyrunculus: nowáček, učedlnjček, maly učeň; eruditulus: umelček, maly učeň; tiro: nowotný wogák, učeň, nowy platnjk, znowu se ňečo učjcy (KS 1763); učňov [-ov, -úv] príd privl k 1: zawazal se učnow otec zahradu niže mesta z teg strany od Sljača odat (majstrovi) (CA 1696); k 2: tyrocinium: počátek ňegakého učeňá, učedlnicky, učňúw rok, čwjceni w prwnych rokoch (KS 1763); učňovský, učňový príd k 1: deponere tirocinium: učnowy aneb wyučenský rok doplniti (KS 1763); pripowedneho pak ma učen zložit fl 2 a potomne se gemu geho učnowske powinnosty prečitagu (D. KUBÍN 1791); subst učňovské s poplatok pri prijímaní do cechu: ktery by se zde neuczil a chtel se mezy nas daty, techda powinnen gest dale učnowskeho daty do czechu (CA 1637)
učňovské p. učeň