titul -u m.
1. akademická, úradná a i. hodnosť; jej vonkajšie vyjadrenie: akademický t.; získať t. majstra sveta;
pren. označenie: vyslúžiť si t. hrdinu, zbabelca
2. názov, nadpis, záhlavie: kniha vyšla pod t-om Básne; t. článku
3. dôvod, odôvodnenie: hovor. (ne)má na to t.;
z titulu, pod titulom predl. s G kniž. vyj. príčinu, dôvod, zámienku: z t-u vlastníctva;
titulný, titulový príd.: t-ný list knihy, t-ná postava (hry); t-ová skratka; t-ová listina (v športe);
titulárny príd. kt. má hodnosť iba podľa mena; čestný: t. konzul, t. arcibiskup; t. biskup bez diecézy
titulárny [t-] -na -ne príd.
titulárny príd. ‹l› kniž. a odb. majúci hodnosť iba podľa mena, podľa titulu, v súlade s titulom, čestný: t. biskup svätiaci, pomocný, auxiliárny
čestný 1. konajúci v súlade so svojím svedomím, presvedčením (o človeku); svedčiaci o tom: čestní ľudia, čestný prístup (op. nečestný) • statočný • charakterný (op. bezcharakterný): byť statočný, charakterný; charakterné konanie • poctivý (konajúci v súlade so cťou): mať poctivý úmysel; poctivý nálezca • hovor. férový • neskl. fér, pís. i fair: To nie je od teba fér, férové!; férový hráč • čistý • rýdzi • počestný (bez akýchkoľvek morálnych prehreškov): čistý, rýdzi človek; žiť čistý, počestný život • kniž. zried. honetný (Kukučín)
p. aj bezúhonný
2. udelený ako pocta, na znak úcty, ocenenia • titulárny: čestná, titulárna hodnosť; čestné členstvo • honorárny (neplatený): honorárny konzul, profesor
titulárny p. čestný 2
titulárny príd. majúci titul, hodnosť len podľa mena, čestný: t. notár (Vans.); t. úradník; t. okresný lekár (Jégé); cirk. t. biskup majúci titul podľa diecézy, v ktorej kedysi sídlil biskup, no diecéza neskôr zanikla
titulárny príd oficiálny, úradný: na swátek tytulárnj bratrstwa (UKK 1768); tak byl w Rjme od pápeže Urbána VI. králem neapoliténským a sycyliánským, y tytulárnjm toliko, geruzalemským korunowán (SH 1786) nie faktickým