terč -a m.
1. predmet, obyč. kruhový obrazec, použ. ako cieľ pri streľbe: strieľať do t-a, pohyblivý t.; → živý t.;
pren. byť t-om posmechu, útokov predmetom
2. predmet podobný terču: žel. návestný t. signalizačné zariadenie;
terčík -a m. zdrob.
terč [t-] -ča pl. N -če I -čmi/-čami m.
terč -a m. ‹n < f < germ›
1. predmet obyčajne kruhového tvaru slúžiaci za cieľ pri streľbe:
● byť t-om posmechu, vtipov; šport. asfaltové t-e ploché kotúče vrhané do vzduchu pri streľbe
2. predmet kruhového tvaru, kotúč: bot. súbor kvetov s rúrkovitými korunami uprostred kvetného úboru (napr. králik, slnečnica); kruhovitý medník na dne kvetu niektorých rastlín (napr. ruty)
cieľ 1. zmysel, ku ktorému smeruje istá činnosť; ideálny stav, ktorý sa má dosiahnuť • účel: cieľ, účel nášho úsilia; cieľ, účel našej cesty • úmysel • zámer: mať pevný zámer • predsavzatie: mať životné predsavzatia • kniž. méta: klásť si vysoké méty • ideál (cieľ ako predmet túžby): cestovanie je môj nesplniteľný ideál • zacielenie
2. predmet, ktorý sa má zasiahnuť • terč: pohyblivý cieľ, terč
terč p. cieľ 2
terč, -a m.
1. predmet, obyč. kruhového tvaru, ktorý slúži za cieľ pri streľbe: streľba do t-a; mieriť, cieliť do t-a; žel. návestný t.; pren.: byť t-om pozornosti stredom; byť t-om posmechu byť všetkými vysmievaný; vyvoliť si niekoho za t. hnevu, vtipov ap. za cieľ, predmet;
terčový príd.: t-á pištoľ;
terčík, -a m. zdrob.
terč m kruhový predmet, používaný pri hádzaní oštepov a pri streľbe ako cieľ: daly sme tissliaru od terče malowania d 36 (KRUPINA 1711); scopus, meta, quam collineatis ictibus petimus: terč (PD 18. st);