syn, -a, 5. p. i synu, mn. č. -ovia (nár. i -ia) m.
1. dieťa, priamy potomok mužského pohlavia: mať s-a, porodiť s-a; prvý, prvorodený s. najstarší; vlastný, nevlastný, adoptovaný s.; Vzali si mňa, vzali za syna rodného (Chal.) prijali za svojho; náb. (jednorodený) Syn Boží, Syn človeka o Kristovi; bibl. márnotratný s. ktorý premárnil svoj majetok, pren. o ľahkomyseľnom, márnotratnom mladom človeku
● Aký otec, taký syn (prísl.) syn má vlastnosti otca.
2. expr. príslušník, člen nejakého spoločenského celku: s. národa, ľudu; V tieni času zjavil sa tu Ján Kollár, syn Mošoviec. (Škult.)
3. človek so svojimi vlastnosťami typickými pre isté prostredie al. dobu, v ktorej žije, dieťa: s. novej doby, nového času, nového ducha; Aké rozpomienky viažu syna týchto dolín k môjmu kaštieľu? (Vaj.); s. pusty (Vaj.) Maďar; bibl. s-ovia sveta svetácki, chytrácki ľudia; s-ovia tmy hriešnici, zatratenci
● Kto sa odváži siahnuť na mňa, je v tej chvíli synom smrti (Hruš.) zabijem ho, umrie.
4. fam. v spojení syn môj oslovenie používané staršími al. nadriadenými osobami voči mladším muzom, chlapcom, šuhaj: Jaj, syn môj, kdeže si sa ty tu vzal, veď tu ani vtáčka, ani letáčka nevídať. (Bedn.) A kto ti to povedal, syn môj, že budeš naším zaťom? (Kuk.)
5. vulg. psi syn, sukin syn nadávka: No však uvidíme, psí synia, kto z koho. (Pláv.) Hej, sukin syn, a či ty ešte nevieš, že kulakov niet? (Štítn.);
synček, -a, mn. č. -ovia m. zdrob. expr.;
synáčik, -a/-čka, mn. č. -ovia/-čkovia m. zdrob. hypok. k 1, 4
synček p. syn