svetský príd. súvisiaci so životom na svete, medzi ľuďmi, pozemský: s-é šťastie, radovánky; s-á poézia, op. náboženská, duchovná
● s-á sláva – poľná tráva sláva obyč. netrvá dlho; expr. vyjsť na s. posmech zažiť posmech ľudí;
svetsky prísl.;
svetskosť -i ž.
svetskosť -ti ž.
svetský príd.
1. patriaci svetu, životu na tomto svete, pozemský: s-é šťastie, s-á sláva, s-á krása; s-é poklady (Hruš.); s-á márnosť; s-é veci (Vans.); s-é túžby; s-é bolesti (Hor.); s-é rozkoše; s. ruch (Zúb.); mamona svetská (Min.);
2. expr. týkajúci sa ľudí, pochádzajúci od ľudí: s-á múdrosť (Sládk.); s-á priazeň; svetská chvála (Kuk.); Pre svetské reči hľadeli na ňu ako na osobu v dome cudziu. (Taj.) Začala hovoriť o skazenosti svetskej. (Vaj.)
● na s-ú hanbu, potupu (napr. urobiť niečo) na posmech ľudí, verejnosti; vyjsť na s-ú hanbu, s. posmech zaziť posmech ľudí (verejnosti);
3. vzťahujúci sa na necirkevné osoby, veci, javy, nie cirkevný, laický, nenáboženský: s-á vrchnosť, s-á moc, s-é právo, s-á osoba; s-á pieseň, s-á poézia; s-é knihy (Vlč.); s-á kázeň (Taj.); s. klérus, s. kňaz na rozdiel od rehoľného; Na skúšku prichádzalo aj desať pánov: kňazov a svetských z mesta. (Taj.); s. človek (Zúb.);
4. svetácky, márnivý; zmyselný: s. človek, s-á žena; Andreja nadchádzali svetské myšlienky. (Kuk.)
5. zried. potuľujúci sa svetom, potulný: s. bludár (Dobš.);
svetsky prísl.: žiť svetsky, zabaviť sa s.;
svetskosť, -ti ž.