svätyňa, -ne, -týň ž.
1. posvätná budova (zried. miesto) určená (-é) na vykonávanie náboženského kultu, chrám, kostol: kresťanská s; Pod klenbami svätyne svietia jasličky. (Al.) S amarantovým vencom na hlave obetúva vo svätyni Venušinej, (Hviezd.);
pren. expr. miesto niečomu zasvätené, osobitne určené, vyhradené: národná s., kultúrna s. divadlo; Nachodia ho v svätyni jeho, v ktorú nebol by mal nik vniknúť (Kuk.) v jeho izbe — Jedna z miestností bola rezervovaná pre pánov. Do tej svätyne prišla aj Ilona. (Jégé); pren. bás. s. lásky milujúce srdce; s. citov (Vlč.) vnútro človeka; V svätyňu moju, k láske mojej ty hriešny vstúpiť nesmieš. (Jes-á) Hora je svätyňa uštvaného tvora, jeho skrýša. (Ráz.-Mart.)
2. predná časť chrámu, kostola, v ktorej je umiestnený oltár a ktorá je obyč. oddelená od ostatného chrámového priestoru zábradlím, sanktuár: V svätyni chrámu prežil mnohú hodinu, skoro omámený nádherou oblúkov, portálov, pilierov. (Vaj.)
3. šport. slang. expr. brána, bránka (napr. vo futbale, hokeji ap.)