sultán -a m. panovník v islamských krajinách, najmä v niekdajšom Turecku;
sultánsky príd.
sultán -na pl. N -ni m.
sultán -a m. ‹tur < arab› titul panovníka používaný od 10. stor. v islamských krajinách, (u nás a v Európe) označujúci najmä panovníka v Osmanskej ríši;
sultánsky príd.: s. palác
panovník osoba, ktorá stojí na čele štátu s monarchistickou vládnou formou • vladár • vládca: despotickí panovníci, vladári, vládcovia • hist. vladyka (u starých Slovanov) • monarcha (panovník v monarchii) • kniž. mocnár: rakúsko-uhorskí mocnári • pejor. mocipán • imperátor (zvrchovaný panovník) • kráľ (panovník v monarchii) • cisár (najvyšší titul monarchistického panovníka): japonský cisár • cár (panovník u východných a južných Slovanov): bulharský cár • sultán (panovník v islamských krajinách) • radža (indický feudálny panovník) • expr. potentát: feudálni potentáti • hist. knieža: údelné knieža • kniž. dynasta (Rázus) • kniž. zastar. zemevládca (Rázus)
sultán p. panovník
Sultán, -a m. meno psa
sultán, -a m. titul vládcu, panovníka v niektorých islamských krajinách, najmä v niekdajsom Turecku: turecký, carihradský, marocký s.;
sultánsky príd.: s-a vláda, s. hárem
sultán [su-, so-] m tur/arab titul vládcu, panovníka v niektorých islamských krajinách, najmä v niekdajšom Turecku: mezy Leopoldom cysarom a sultanom pokog se učinel (KrP 1760); Ismeria od modleny stanúcze, dobru nádegi naplnena, k otczy sultánowy wegdúcze, oznámyla (PeP 1770); (:mophti:), který ňé nad všeckím kňezstvím toliko, ale i nad svetskími druhá hneď jest po sultánovi osoba (BR 1785); na druhý rok proti Turkům táhl, gegichž soltán Bajazet, wýwodu walaského z knjžetstwj wywrhl (SH 1786); -ov príd privl: vtedi teprv své osvedčeňí a sultánuv rozkaz na papíri ukazuje; ňebili prisilení do žádnéj osadi jíťi do svého z vladarstvý sultánového viplaveňí (BR 1785)