striga, -y, stríg ž.
1. rozprávková bytosť predstavovaná ako stará, ošklivá, zlá, nenávistná žena, ježibaba, čarodejnica: Fujavica lomcuje dvermi, akoby sa strigy dobýjali do nášho rozheganého domu. (Al.) Spala Vesna, bo ju striga v kliatbu dala. (Podj.);
pren. pejor. nadávka zlej al. starej žene: No stará, to ti je striga. (Vaj.) Peniaze mu nepomôžu, keď bude mať takú strigu v dome. (Jil.) Počkaj, stará striga, keď si mi ty z tej lepšej pálenky nedožičila! (Kuk.)
2. podľa ľudovej povery žena, ktorá vie robiť čary, vie zaklínať, porobiť, bosorka: Jerguš predstavil si strigu-macochu chudú, s dlhočizným nosom. (Ondr.) Baba Dora má byť striga. (Taj.) Zo starých povier v Tajove veria už len v strigy, ktoré počaria, aby kravy mlieka nemali. (Al.);
stridží, -ia, -ie príd.: stridžia jar (Rys.); Gazdiná so stridžím zazeraním priniesla so sebou mačku. (Al.); dve stridžie strigy (Chrob.); pren. s. tanec (Al.) divoký, bláznivý