streliť, -í, -ia, rozk. streľ dok.
1. vypustiť, vypáliť strelu zo strelnej zbrane, vystreliť: s. z pušky, z pištole, z revolvera, z dela; Hore ruky, lebo strelím. (Jégé) Dva razy po mne strelil. (Zúb.) Strelili za ním, ale nebolo už po ňom ani stopy. (Urb.)
● expr. rovný akoby strelil veľmi rovný; s. očami po niekom, po niečom rýchle sa na niekoho, na niečo pozrieť, obzrieť si niekoho, niečo v rýchlosti, letkom;
2. (komu do čoho; koho. čo) výstrelom, strelou niekoho zasiahnuť, poraniť; zabiť, zastreliť: s. niekomu do hlavy, do srdca, do nohy, do tyla; Pred kamarátmi strelil si do úst. (Švant.) Ale ja ho strelím. (J. Chal.); pren. neos. Strelilo mu do srdca, keď uzrel veľké množstvo ľudu (Záb.) zľakol sa; pren bás. Pozdrav dom ten celý, v ktorom si prvé lásky strely do pŕs verných mi strelila (Sládk.) vznietila si vo mne lásku. Slniečko ju vzbudí, pod mihalnice svit streliac zlatý (Hviezd.) zasvietiac do oči.
● hovor neos. strelilo mu do hlavy. do umu napadlo ho, prišlo mu na rozum, na um; akoby do neho strelil a) ostal prekvapený, preľaknutý, naľakal sa, b) zrazu, prudko, v momente zareagoval na určitú situáciu; hovor. expr. s. capa povedať, urobiť hlúposť, prenáhliť sa, blamovať sa;
3. šport. hovor. s. gól. s. kôš vsietiť, zaznamenať bod; s. na bránu vypáliť, kopnúť (hodiť) loptu smerom na bránu;
4. expr. (čo komu) dať, vylepiť (obyč. zaucho): s. niekomu facku. zaucho, poza uši; Strelila mi na každé líce po zauchu. (Jégé) Takú ti strelím ...!
5. expr. zried. pustiť vetry, zasmradiť: Šúľoš strelil pritom plynom, ktorým tchor zvykol ráňať sliepky z -pántov. (Záb.);
nedok. strieľať
|| streliť si hovor. (z koho) urobiť si žart, utiahnuť si: Chcel si z nás ešte raz streliť. (A. Mat.);
nedok. strieľať si
strieľať, -a, -ajú nedok.
1. vypúšťať, vystreľovať strelu zo strelnej zbrane: s. z pušky, z automatu, z kanóna, z dela, z revolvera; s. z luku; s. naslepo nie na cieľ, do vzduchu; Z otcovej hákovnice vedel výborne strieľať. (Jégé) Strieľali po ňom, ale Hlavaj unikol. (Urb.); pren. Slnce strieľalo svojimi lúčmi do Darininej izby (Jégé) svietilo. Slnko strieľalo ružové, jagavé šípy (Ráz.-Mart., Žáry, Fr. Kráľ) svietilo, pálilo.
● hovor. s. spoza bučka konať zákerne, spoza chrbta, anonymne; s. dve na tri tárať, hovoriť nezmysly; s. očami (po niekom, po niečom) pokukávať, obzerať si niekoho, niečo; z toho sa nestrieľa to nie je dôležité;
2. (koho, čo) strelnou zbraňou zabíjať, usmrcovať, zraňovať: s. ľudí, zajatcov; s. zver; s. vrabce
● hovor. expr. s. capov (Urb.) hovoriť, robiť hlúposti, mýliť sa; s. kačky (Jégé) hádzať ploské kamene na hladinu (potoka, močiara ap.) tak, aby sa po nej skákavo pohybovali;
3. expr. zried. práskať, pukať, spôsobovať práskavý zvuk, robiť lomoz: Pastierov korbáč neškodne strieľal vo vzduchu. (Jil.); hovor. klince strieľajú vyskakujú zo šindľových striech od mrazu;
4. šport. kopať, hádzať loptu (puk) smerom na bránu: hovor. s. gól, s. jedenástku;
opak. strieľavať, -a, -ajú;
dok. streliť
|| strieľať sa
1. trochu zastar. biť sa v súboji, duelovať sa: Následok týchto úprimností bol, že sa o dva dni včas ráno strieľali. (Jégé) Nedal som mu, ale zato hneď strieľať sa bolo by hlúpe. (Tim.)
2. usmrcovať sa, zabíjať sa strelnou zbraňou, páchať samovraždu: Ba ze aj v mestách i strieľajú sa pre ženské. (Vaj.);
opak. strieľavať sa, -a, -ajú
|| strieľať si hovor. (z koho, z čoho) robiť žarty, uťahovať si, mať niekoho, niečo na posmech: V prvom momente mu napadlo, že Julo si z neho strieľa. (Mor.) Nech už Agneša chcela ich dostať takto do seba a či už si z nich strieľa, v každom prípade zmláti Lalinského. (Tat.);
dok. streliť si