stratený príd.
1. ktorý sa stratil, ktorého niekto stratil, vytratil, vytratený, nemajúci vlastníka, o ktorý dakto prišiel: s-é peniaze; s. pes; hlásiť s-ú vec; nadobudnúť s-é sebavedomie; Parker začal si hľadať strateného syna. (Fig.) Ležal na zemi ako stratený biely kus plátna. (Urb.); práv. vyhlásiť stratený šek (stratenú zmenku) za umorený (umorenú); fyz., tech. s-á rýchlosť rozdiel medzi teoretickou a skutočnou rýchlosťou; hut. s-á hlava horná časť ingotu, ostávajúca najdlhšie v tekutom stave a obyč. obsahujúca dutiny, tlaková hlava;
2. taký, ktorý stratil smer, zblúdený, zablúdený; zatáraný: Má svietiť mestu sťa nočná pochodeň strateným lodiam. (Kuk.); pren. Vrátim sa ako stratený syn (Zúb.) ktorý mravne poblúdil. Sedí stratený v myšlienkach (Kuk.) zamyslený, zadumaný, rozmýšľa.
● chodí, tára sa ako stratená ovca bezcieľne, odlúčený od všetkých;
3. expr. ležiaci stranou, odľahlý, zapadnutý, zabudnutý: s. kút (Jes.); Našiel som sa v horskej dedinke, stratenej v ozrutánskych lesoch. (Štítn.) Kŕdlik sýkoriek ponáhľal sa ponad stratenú dolinku. (Urb.) Osamelý pútnik preputuje hory, doly stratenými cestami. (Dobš.); voj. zastar. ísť na s-ú vartu, stáť na s-ej varte vysunutú (vysunutej) ďaleko do zóny nepriateľa; pren. žiť, živoriť na s-ej varte (J. Kráľ, Kal., Mráz) ďaleko od sveta, bez spojenia so svetom;
4. expr. nemajúci nikoho, opustený, nachádzajúci sa v tiesnivom, beznádejnom stave (telesnom i duševnom); beznádejný: ujať sa s-ého človeka; Bolo jej medzi nimi otupno, cítila sa stratená, opovrhnutá, vyradená zo života. (Min.) Bolo mu ťažko žiť, on bol ako stratený. (Vaj.); s-á situácia;
5. expr. zničený, nešťastný, morálne skazený, stroskotaný: s-á existencia; Stratení ľudia. Kmíni. (Jes-á)
6. expr. prehratý (v zápolení, v zápase, v boji): brániť s-ú vec; Stúpali do vopred strateného boja (Karv.); exponovať sa v prípadoch vopred stratených (Jil.);
stratenosť, ti ž.