statočný príd. kt. koná v súlade so cťou, mravnosťou, (po)čestný, poriadny, svedomitý; svedčiaci o tejto vlastnosti: s. človek, občan; s. záchranca hrdinský, odvážny; s-á práca, s. úmysel;
statočne prísl.: s. žiť;
statočnosť -i ž. vlastnosť statočného; náb. jedna z mravných cností, mravná sila
statočne 2. st. -nejšie prísl.
statočný príd.
1. konajúci v súlade so cťou, čestný, poctivý, poriadny, charakterný: s. človek, s. muž, s-á žena, s. občan, s. syn; statočná duša (Jégé);
2. taký, aký má byť, riadny, poriadny, poctivý, svedomitý: s. boj, s-á práca, robota; s. zárobok; s-ým spôsobom prísť k niečomu; Či dáš brusliak, ručník statočný? (Tim.) Sú protivníci a hanitelia, ktorí nezaslúžia ani statočného potrestania. (Vaj.)
3. vyjadrujúci, prejavujúci, prezrádzajúci statočnosť, svedomitosť, česť, poctivosť: statočná tvár, oči plné úprimnosti (Kuk.); [je] bez ducha, bez citu a statočnej vôle (J. Kráľ);
statočne prísl.
1. čestne, spravodlivo, poctivo, poriadne, svedomite: s. žiť, s. zomrieť; s. si zarobiť, s. pracovať; s. sa podeliť s niekým o niečo; s. zaplatiť, s. hovoriť;
2. vytrvalo, trpezlivo, hrdinsky: s. znášať niečo, s. sa brániť; Statočne držal krok s mladšími. (Zúb.) Mali so mnou statočne vydržať v zlom aj dobrom. (Ondr.);
statočnosť, -ti ž.
1. česť, čestnosť, poctivosť, charakternosť: Ja verím v česť a v statočnosť, verím v pravdu. (Stod.); stratiť s., prísť o s.;
2. odvaha, hrdinstvo, zmužilosť: osobná s. (Zúb.); Má toľko statočnosti, že to vyznal. (Šolt.)
3. zried. panenstvo, poctivosť, česť: Chcel Žofku o najdrahšie, o statočnosť násilne, zbojnícky okradnúť. (Taj.)