spovedník -a mn. -ci m. kňaz, kt. spovedá
spovedník -ka pl. N -íci G -kov m.
spovedník (zastar. i spovedelník i spovediník), -a, mn. č. -ci m.
1. v kresťanských cirkvách (najmä v katolíckej) kňaz, ktorý spovedá a udeľuje rozhrešenie: Franko Sasinek bol kláštorným spovedníkom. (Vlč.) Vymenovali ho za domáceho učiteľa a spovedlníka k jednej kniežacej rodine. (Vans.) Ty by si mi bol zlým spovedlníkom. (Vaj.)
2. kto sa pripravuje na spoveď (obyč. na prvú): Vo dne nemám času, keď vyučujem spovedelníkov. (Tim.)
spovedník [-d(el)-] m náb 1. spovedajúci kňaz: aby sme absolutiu anebo rozwazany hrychow od spowedlnyka, yakožto od samiho Pana Boha prigali (BAg 1585); na spowednykuow se dalo wyno do chramu Pane (ŠTÍTNIK 1639); spowedelnikom wina, d 6 (KRUPINA 1692); potrebné gest, aby se hrychi od kagjceho hryssnika naležite duchownemu sudcowy, t. g. spowedelnjkowy wiznaly (DuR 1719); w tito dni moze gedenkazdi spowednik po spowedi bratruw a sester generalni rozhresseni udeliti (PI 1749); preco poslal Pan Buch mu spowednika Nathana, proroka, k nemu (MS 1758) 2. kto sa spovedá, hriešnik: ale múže-li knez uložiťi spowedlníkowi, abi aspoň čast pokuti pred rozhrešeňím wikonal?; dlúžen gest spowedlník swú pokutu wibawuwaťi (BN 1796); -nícky príd k 1: hrissnici a hrissnice, kteri a ktere w zatwrdilosti swych zlosti a hrichuw zastaralj, usilowani kazatelskemu a spowedlnickemu utikaju (MS 1749); trpy (sv. Ján), umjra pre mlčanliwost spowedelnjcku (SJ 18. st)