spoločník -a mn. -ci m.
1. kto koná niečo spoločne s niekým: s. zo školských lavíc, s. vo vlaku; byť niekomu s-om; expr. čertov s. zlý človek
2. kto má fin. al. inú účasť v podnikaní: obchodný s., s. firmy
3. kto je zručný v spoloč. zábave: znamenitý, duchaplný s.; byť dobrým s-om;
spoločnica -e -níc, spoločníčka -y -čok ž.
spoločník -ka pl. N -íci G -kov m.
partner kto koná niečo spoločne s niekým (v hre, v obchode a pod.) • spoločník: politický, obchodný partner, spoločník; byť dobrým partnerom, spoločníkom pri hre, v tanci • spoluúčastník: spoluúčastník obchodnej transakcie • spoluhráč (kto sa spolu s niekým zúčastňuje na športovej al. inej hre): vrátiť loptu spoluhráčovi • hovor. partia (výhodný partner na uzavretie manželstva): to nie je partia pre našu dcéru • pejor. komplic • hovor. pejor. pusipajtáš • subšt.: kompán • kumpán
p. aj protivník 2
spoločník p. partner
spoločník, -a, mn. č. -ci m.
1. človek, ktorý spoločne s niekým niečo robí, na niečom sa zúčastňuje, niekoho sprevádza ap., druh: Karol a Samo Chalupka sa mu (Štúrovi) stali najmilšími spoločníkmi. (Vlč.) Po jej ľavici stál jej sprievodca, tichý spoločník. (Tat.) Rád by som mal takých spoločníkov do cesty. (Kuk.) Harant robieval cisárovi pri obede spoločníka. (Zúb.) Učil sa s vami a po škole bol spoločníkom vo vašich hrách. (Letz); expr. čertov s. (Skal.) o zlom, podlom človeku; práv. s. v spore, sporový s. keď bola žaloba podaná na vymáhajúceho veriteľa i dlžníka;
2. v kapit. hosp. kto má finančnú al. inú účasť v obchodnom al. priemyselnom podniku: s. firmy; tichý s. zúčastňujúci sa na podniku iba vkladom;
3. človek, ktorý sa obratne a rád pohybuje v spoločnosti, napr. pri zábave a pod.: byť príjemným, zábavným s-om (niekomu); Banti bol duchaplný človek, znamenitý spoločník. (Jégé);
spoločnica, -e, -níc i spoločníčka, -y, -čok ž.
1-3. p. spoločník;
4. zastar. žena, ktorá za plat robila družku, sprievodkyňu staršej žene z tzv. vyššej spoločnosti: [Marína] zberá sa až do tretej stolice za spoločnicu. (Tim.) Našiel Martuške miesto pri staršej panej. Bude jej trocha spoločnicou, trocha slúžkou. (Vám.)
spoločník [-oč-, -eč-] m 1. človek, kt. spoločne s niekým niečo robí, na niečom sa zúčastňuje al. niekoho sprevádza, druh, priateľ: wtom mitny rekel: Trebas gich ty nehonil, ale gich honil twug spolecznik (TRENČÍN 1592); když okusíš pochlebníka, lháre, jeho společníka, poznáš, co jsú jich slibové (ASL 1678); Argathe prjliss lenowě z tú wecy zacházyl, gakžto toho spiknuti učastnjk a společnjk (ŽS 1764); (Joannes Markušovský) učineneg kradežj společnýkem se býti zgawne preukazal (S. ĽUPČA 1782) 2. práv kto má s niekým nej. podiel, čiastku v niečom, hospodári spoločne s niekým: yak niniegssy, tak buduczy gmenowaneho czechu mystry a společnicy (CA 1579); Lacko Kliment Mathusse Cžicžmora prygal za bratra yako wlastneho a spoločnika wssech dobrych wecy, tak pohnutych, yako y nepohnutych (MARTIN 1597 E); richtaria společnici, bratia, totiž Daniel, Balthazar, Joannes, Martin, Giurik Fryvaldsky (LIETAVA 1626 U2); aby žaden, but z pokrwnosty, bud y od spoločžnikow prekažky zatim nemel (TURANY 1687); Cerwenka ze swogymi společnyki plat ročity penežity plati na tri kantry (M. KAMEŇ 1713); partiarius: společnjk, kdo w ňečem částku má (KS 1763);