Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

spojenec -nca m. kto sa s niekým spojí s cieľom vzájomne si pomáhať (v boji, v hnutí); taký štát: politický, spoľahlivý s.; s. vládnej koalície; mať, získať (za) s-a; hist. S-i štáty bojujúce v 2. svet. vojne proti fašizmu;

spojenecký príd.: s-á zmluva, s-é povinnosti, s-é vojsko;

spojenecky prísl.;

spojenectvo -a -tiev s.: rozvíjať s. s Európskou úniou

spojenecký -ká -ké príd.

spojenec, -nca m.

1. kto sa s niekým spojí, uzavrie dohodu, združí sa proti niekomu al. niečomu al. s cieľom navzájom si pomáhať, dosiahnuť spoločný cieľ ap.: získať si s-a, mať niekoho, niečo za s-a; [Guľka] dôverne pozrel na Stanislava, v ktorom tušil mocného spojenca. (Vaj.)

2. štát, ktorý je partnerom iného štátu vo vojne: vojenský s.; hist. Spojenci v prvej svetovej vojne státy Dohody; v druhej svetovej vojne spojené národy na čele so Sovietskym sväzom, Veľkou Britániou a Spojenými štátmi, ktoré bojovali proti fašistickým štátom;

spojenecký príd.: s-á zmluva; s-é vojská, s-é štáty;

spojenecky prísl.: pren. s. žmurkne dôverne;

spojenectvo, -a, -tiev str. spojenie sa, spolčenie sa proti niekomu al. niečomu al. s cieľom vzájomne si pomáhať, dosiahnuť spoločný cieľ ap.: uzavrieť s. s niekým, s niečím; naše s. so Sovietskym sväzom; duchovné s. (Mráz); či neboli už v Pešti pospolu, lebo šípil v pozadí nejaké tajné spojenectvo (Letz)