spica -e spíc ž. lúčovitá spojnica hlavy kolesa s ráfom
špica -e špíc ž.
1. ostré zakončenie niečoho, špička, špic, hrot: š. lode, topánky;
pren. byť na š-i vpredu, na čele
2. vianočná ozdoba so zahroteným koncom
3. tenká súčiastka kolesa spájajúca hlavu s ráfom: š-e na bicykli
spica -ce spíc ž.
špica -ce špíc ž.
špica -e ž., špic2 -a m. ‹n›
1. ostrý koniec (predmetu), hrot: palica so š-om bodcom; š. kopije
2. ostro vybiehajúci koniec niečoho: š. veže; š. lode, lyží
3. časť nejakej plochy vymedzenej ostrým uhlom: š. lesa, lúky cíp
4. hovor. význačné, vedúce postavenie (aj v športe, v súťaži): dostať sa na š.
hrot ostré zakončenie niečoho: hrot ceruzky, ihly • špica • špic • špička: špica, špic lyže, veže, špička topánky; špica, špic na vianočnom stromčeku (ozdoba) • konček: konček jazyka • zried. hrotec
špic, špica p. hrot
spica, -e, spíc ž. súčasť kolesa, ktorákoľvek z lúčovite sa rozbiehajúcich tyčiek spájajúcich hlavu kolesa s bahrami al. s ráfikom
špica, -e, spíc ž. i špic, -a m. (nem.) hovor. ostrý výbežok, ostré zakončenie nejakého, obyč. podlhovastého predmetu, hrot: kolík s kovovou š-ou; š-a veže; Občas štrngne o kameň okovaný špic Drakovej valašky. (Chrob.); š. lode predná časť
spica ž súčasť kolesa, jedna z tyčiek spájajúcich hlavu kolesa s bahrami: od kolesa z tarneho woza poprawowania trich bahrow a gedneg spice (HRÁDOK 1676); naposledy to sa šetkym podanym panstva oznamuge, že lunkote a spice kupcom na Vagh predavati sloboda neni (TEMATÍN 1766)
špica2 časť kolesa spájajúca hlavu s bahrom: klesscze, haczky, pussky, wrhle, spycze, lukoty, pyesty (s. l. 15. st E); wos na kolesa, z kolesoweg hlawi sspjcz dwanact (KoB 1666); retezy bolj pretahowane skrze spicze a kolesne hlawy (KRUPINA 1675); radius rota: spice na kolesi (LC 1707); w tég hore nekteri mlinar pukansky, Besnak tak rečeni, na kolesa spice bol za dwa wozy narubal (JABLOŇOVCE 1735); (kráľ) mel dywny a drahy wuz ze slonowych kosty, gehožto kolesa, sspice y ssjny na nych z čysteho zlata byly vdelanj (HI 18. st)
špic m, špica1 ž nem 1. ostré zakončenie niečoho, zahrotenie, hrot: arista: sspice od klasu (VTL 1679); bitwa morska gest strassliwa, kdy welike ssyffi gako zámky zrážegj se pyskemj, prednjmi sspicemi (OP 1685); bidens: motika o dwuch sspicach (AS 1728); cacumen: wrch hori, sspyc; cuspis: sspice, ostry hrot na kopi neb sspice na meči (WU 1750); prw nežly planta kwet wirazy, mosy gegy špic odrezany byty (BUDÍN 1790); pozorug, abi sy wzdicky struky kwetne hore spicom do zeme sadil (PR 18. st); spice ostre tich trny prebigaly hlawu a pressly až do kosty (SJ 18. st) L. stáť na š-i byť na čele: žádný swého nerozumu tak welmi neprozradj, aby swého wogenského pána hanenjm a potupowánjm proti sobe powzbuzowal, když on na sspicy swého wogska stogj (PZ 1777); za š. noža štipku, trošku: nasjp tež do toho za sspic noža sal saturni (PL 1787) 2. žihadlo: aculeus: sspic, žjhadlo (WU 1750); špiček m, špička ž dem k 1: petiolus: sspička (VTL 1679); acullotus: žihlawečka, sspiček, bodláček (KS 1763); aculeatum dictum: sspička (PD 18. st)