spôsobilý príd. kniž. kt. má potrebné predpoklady, schopný, uspôsobený, súci: zdravotne, pracovne s. človek; nie je s. na ťažkú prácu;
spôsobilo prísl.;
spôsobilosť -i ž.: odborná s., technická s. vozidla
spôsobilosť -ti -tí ž.
kvalifikácia priznaná schopnosť vykonávať istú prácu al. funkciu: odborná, mravná kvalifikácia • kniž. spôsobilosť: vedecká spôsobilosť
spôsobilosť p. kvalifikácia
spôsobilý príd. (na čo, s neurč. i bezpredm., zried. i k čomu) majúci schopnosti na niečo, vyhovujúci určitým požiadavkám, vhodný, schopný, uspôsobený: dobytok s. na ďalší chov; niečo je s -é na používanie; budova s-á na bývanie; je s. konať, pracovať; zdravotne s. človek; Ja som k ich obhajobe málo spôsobilý. (Jil.); práv. s-á osoba;
spôsobilosť, -ti ž. schopnosť vyhovieť určitým požiadavkám, vhodnosť; schopnosť nadobudnutá obyč. výchovou al. učením: mať s. na vykonávanie nejakej činnosti; telesná s. žiakov; pracovná, odborná, politická s. občanov; spôsobilosť [umenia] vychovávať ľudí (Heč.); práv. procesná, právna s.; škol. zastar. skúška s-i skúška kandidáta pred ustanovením za učiteľa
spôsobilosť [-ú-] ž schopnosť, možnosť: gedli a pili podle wyditedlneg spusobilosti (DuH 1723); prirozený, wlastnost a spůsobylost stromůw má se poznati (PH 1770)